BOBEK IN UK (zápis 7)

Akosi sa mi nezadarilo napísať blog včera, ani predvčerom ,tak sa teším , že dnes sa čas našiel, hoci....každú chvíľu už čakám na Jorikov plač,že už je hore a chce mliečko:). Ani sa mi nechce veriť, že už som tu dva týždne. Dobre píšem? Alebo už sú to týždne tri? Zdá sa ako tri:). Zvykám si pomaly. Na puch v dome, na popadané lístie po zemi, na žaľude, ktorými máme zasypanú našu betónovú záhradu. Zvykám si aj na fakt, že nerozumiem miestnej angličtine, zvykám si aj na matrac, z ktorého cítim vykúkať pružiny. Zvykám si umývať riad v studenej vode a splachovať na trikrát,ak sa vydarí a netreba viac. Zvykám si aj na nové plienky , na banánové mlieko(pozdravujem svoje vanilkové od Raja:) , ba zvykám si aj na počasie, večný dážď a vietor, ale netvrdím, že mi z toho nie je smutno. Lebo je.

Zato sa teším mestkej knižnici a milým ľuďom, čo tam robia. Moja stará mama vravievala, že ľudia, čo majú radi kvety, nemôžu byť zlí ľudia. Ja pridávam, že ľudia, ktorí majú radi knihy, nemôžu byť zlí ľudia.

 

Emily Brown, nový knižničný úlovok. Ale som troška sklamaná z jej obsahu.....

 

Zato tieto dve chválim a mrzí ma, že nemám viac času, aby som si ich naštudovala. A tak len mrkám po nich, keď chlipkám svoje horúce mlieko a v hlave kujem plány, ako si niektoré druhy stehov vyskúšam a aké poklady z toho vytvorím.

Nateraz som však šťastná, keď sa podarí čo-to nakresliť. Potrebujem dokončiť denníčky. Včera som šila pomerne dosť. Dosť na to, aby mi začala schádzať koža dole z prstov. Denníky síce nafotené nemám ,ale kresby ,ako možní kandidáti na obal, tie nafotené mám.

 

 

Jorik sa nezobudil! Ani sa mi nechce veriť, veď je takmer osem!

Možno sa mi podarí odpísať konečne aj na pár mailov, ktoré dlhujem svojím zákazníkom. Cinkám vám teda na záver moji drahí a želám krásnu tvorivú nedeľu !

 

CINKYlinkyBOMbom.....

 

PS: Iba tak pošepky....smutno mi je dnes...tak akosi hlboko vo mne cítim smútok. Je mi clivo , nie za domovom.....nie za rodinou....tak akosi prázdno clivo mi je. Jorik je hore:).