Padá na mňa únava. Je za osem minút sedem ráno, mala by som byť viac než len čulá, ale vstala som čosi po druhej a po tom, čo som nakojila Jorika, dala mu lieky(nuž áno, bojujeme s nádchou) a vyvenčila Holly, som sa už do postele nevrátila. Prebral ma silný vietor a dážď ,čo vonku stále úraduje. Holly najskôr vôbec nepotrebovala ísť von. Občas to robí....Kým sa vypišala, premokla som. Tak som sa prezliekla a ostala sedieť pred telkou s háčikom v ruke. Rada by som pridala aj fotku, ale zdá sa , že môj počítač so mnou odmieta spolupracovať.
Háčkovanie je neuveriteľný relax! Teším sa, že som našla háčik. Z neznámych dôvodov som ho strčila medzi lieky. Zdá sa, že Jorikova choroba bola predsa len v niečom dobrá:).
Pracovala som aj na denníčkoch, už obšívam druhý. Ani tu vám fotku nemôžem ukázať, keďže môj počítač sa o ňu nechce podeliť:(.
Uf, smutno je bez fotiek.....
Tak vám ešte napíšem, že som si ostrihala vlasy. Nie úplne,len troška....troška viac než troška....na páža. A urobila som tak sama, včera ráno v kúpelni hneď potom, čo som smútkom akceptovala realitu, že nie som iná ako drvivá časť žien, ktoré proste kdesi medzi 30 a 40 už nemajú háro ale copík ala Vašo Patejdl. Manžel tvrdí, že som omladla:). Ale fotku s novým účesom nemám , takže teraz je v tom počítač nevinne.
A na záver tohto písmenkového blogu vám ešte prezradím, že dnes idem do mesta na nákupy sama. Bejby ostane doma s ocinom. Vietor by jeho nádche nepomohol a navyše, beztak pôjdem počas jeho spánku. A načo pôjdem do mesta? Pohľadať svoje stratené ja. Kdesi som ho stratila v tých 9mesiacoch tehotenstva a nasledujúcich 12mesiacoch kojenia a prebaľovania .... Neviem, či budem úspešná. Viem, asi mi radíte, aby som svoje ja v obchode nehľadala, skôr v sebe samej alebo na inom ,viac spirituálnom mieste. Ale mne postačia aj gate, ktoré mi konečne sadnú na pôrodom- rozšírených bokoch a pulóver, ktorý nebude rozťahaný po brušku. Ak sa zadarí, pochválim sa zajtra. Tak vám teda cinkám a cinkám aj sebe i všetkým detičkám, ktoré trápia soplíky...
Cinglingling.....
Háčkovanie je neuveriteľný relax! Teším sa, že som našla háčik. Z neznámych dôvodov som ho strčila medzi lieky. Zdá sa, že Jorikova choroba bola predsa len v niečom dobrá:).
Pracovala som aj na denníčkoch, už obšívam druhý. Ani tu vám fotku nemôžem ukázať, keďže môj počítač sa o ňu nechce podeliť:(.
Uf, smutno je bez fotiek.....
Tak vám ešte napíšem, že som si ostrihala vlasy. Nie úplne,len troška....troška viac než troška....na páža. A urobila som tak sama, včera ráno v kúpelni hneď potom, čo som smútkom akceptovala realitu, že nie som iná ako drvivá časť žien, ktoré proste kdesi medzi 30 a 40 už nemajú háro ale copík ala Vašo Patejdl. Manžel tvrdí, že som omladla:). Ale fotku s novým účesom nemám , takže teraz je v tom počítač nevinne.
A na záver tohto písmenkového blogu vám ešte prezradím, že dnes idem do mesta na nákupy sama. Bejby ostane doma s ocinom. Vietor by jeho nádche nepomohol a navyše, beztak pôjdem počas jeho spánku. A načo pôjdem do mesta? Pohľadať svoje stratené ja. Kdesi som ho stratila v tých 9mesiacoch tehotenstva a nasledujúcich 12mesiacoch kojenia a prebaľovania .... Neviem, či budem úspešná. Viem, asi mi radíte, aby som svoje ja v obchode nehľadala, skôr v sebe samej alebo na inom ,viac spirituálnom mieste. Ale mne postačia aj gate, ktoré mi konečne sadnú na pôrodom- rozšírených bokoch a pulóver, ktorý nebude rozťahaný po brušku. Ak sa zadarí, pochválim sa zajtra. Tak vám teda cinkám a cinkám aj sebe i všetkým detičkám, ktoré trápia soplíky...
Cinglingling.....
No comments:
Post a Comment