Jej prvý nádych. Papierový. Krehká tak veľmi, ako len môže recyklovaný papier v skicári byť. Podávam jej preto podporu a stabilnejšiu pôdu pod nohy.
Teším sa spolu s ňou, lebo takto už môže vycestovať von . Zatínam päste a dúfam, že sa niekomu možno zaľúbi, dá si ju zarámovať alebo ju ako pohľadnicu pošle s odkazom do sveta.
Ibaže maličká stále nie je spokojná.
Núti ma drôtikovať a modelovať a ja si uvedomujem, že moje francúzske dievčence chcú odo mňa viac, než len pohľadnice . Dívať sa na svet cez kreslené očká sa im máli. Nemôžem im to zazlievať. Vonku prší ako z krhle , a tak mi nevadí presedieť deň doma a pracovať.
Pomedzi prácu s diečencami venčím Holly, nakupujem a varím obed. Poobede si konečne naplno sadám k práci a viac sa z gauča nehnem. Leda ak k rúre, odkiaľ si odnášam upečené telíčka.
Farbím ich....
Hľadám, ktorá je ktorá....
..vyberám im vlásky....
Jacqueline je zo všetkých najnedočkavejšia. Navyše je prvá z kraja. Dávam jej právo byť prvorodenou.
Odmeňuje ma poslušnosťou. Ani len nepípne ako tichúčko čaká. Mám chuť ju stískať.
Prikladám k nej kúsky látok, hľadáme tú pravú. Netrvá dlho a s výberom sme hotoví. Šitie už trvá omnoho dlhšie...šatôčky, pančušky, ba aj dlhé podkolienky naťahujú čas do neskorého večera.
Zatiaľ čo mne sa už zatvárajú oči, maličká sa vytrvalo drží.
Až dokiaľ nie je komplet hotová.
V telke dohral večerný film, ja odkladám bokom nitky a ihly. Na dnešok som skončila. Odchádzam do postele. Ostatné dievčence na mňa gánia pohľadmi, nechcú ostať bez vláskov a šatičiek. Ako žena im rozumiem, ale i zajtra je deň, vravím im. A nechávam Jacqueline sediac na kufríku, aby si vychutnala svoj úplne prvý deň na slobode....
Cinkylinkyponkybom !
No comments:
Post a Comment