BOBEK IN UK (zápis 10 alebo STAR WAS BORN)

Aspoň taký je nápis na kostole Sv. Mathiasa, ktorý stojí hneď toť vedľa nášho prenajatého domu. Vianoce sa blížia. V obchodoch už dávno sú a mnohí v mojom okolí ich cítili podobne skoro a neviem, čím to je....ale v komentoch na fb , v krátkych správach, čo kde-tu napísali, písali o tom, ako sa ich výnimočne tento rok nevedia dočkať. Zamrzelo ma to, lebo vo mne neboli a nech to znie divne predivne, rozhodla som sa ich hľadať. A smutne ale pravdivo, hľadala som ich tou najhnusnejšou cestou ako sa dá....v obchodoch. A našla som ich. Spolu s Jorikom , za jeho stále čoraz rýchlejšieho utekania a strhávania vecí z vešiakov a kriku vresku na celú predajňu (prisahám, už nás musia všetci poznať.občas mám pocit, že okrem vystrájajúceho Jorika, všetci zamrznú v pohybe a civia na nás:), som ulovila zopár darčekov pre môjho manžela a zopár ponožkových a knižných prepotrebných zbytočností pre Jorika . Naplnila som nimi kočiar a čuduj sa svete, rozsvietili sa vo mne Vianoce! Odrazu prišlo vnútorné napätie a radosť, ktorá čaká , až budú darčeky rozbalené pod vetvičkami nášho rozprávkovými postavičkami ovešaného stromčeka(žiadne gule -bambule).

 

 (dôkaz:)

 

A odrazu som sa nevedela dočkať, až doma postavím s Jorikom stromček, ako ho ozdobíme ,ako pobalím balíčky....

Nuž,stromček nám už stojí a ako píšem tieto riadky, už na ňom aj svietia svetielka. Možno to bol materialistický spôsob ako nájsť vianoce a možno som mala ísť radšej do kostola Sv. Mathiasa, ale hej, čo tam potom....hlavne , že som ich našla a už sa neviem dočkať, ako budem piecť koláče:).

Asi toto všetko nie je dôležité ,vlastne to píšem iba preto, aby som nahradila stratený čas, kedy som nepísala. Aby ste vedeli, čo som robila :). Takže som hľadala Vianoce a úspešne. A potom, potom som sa snažila využiť nite, ktoré som si nakúpila a ktorých cena včera ešte stúpla, nakoľko nám prišla pokuta za predĺžené parkovanie. Manžel nemusel nič hovoriť, je mi jasné pre koho sa parkovné pretiahlo, hoci sme netušili, že tam nejaký časový limit vôbec je:(.

 

 

 Na začiatku vyzeralo všetko veľmi sľubne ....

 

 

 

...no komplet vyšité to získalo nádych, ktorý som pôvodne v pláne nemala.  A tak som šila ďalej, jednu dievčinku za druhou a chvíľu mi trvalo, kým som ich prijala také, aké sú. Nosila som ich na krku a pochopila som, že to, v čo som dúfala, tam je a milované nite preniesli môj odkaz do obrázka.

 

 

 

Túžila som veľmi preveľmi, aby som vďaka inšpirácii od Villmušky a jej nádherným textilným náhrdelníkom, ktoré pravidelne nosím,hoci niekedy ukryté pod tričkom, som vytvorila aj ja sériu pre osamelé duše. Pre tých, ktorí majú dosť fantázie a nehanbia sa snívať, aby si vytvorili svoju nemú priateľku, aby ju mohli so sebou všade nosiť a aby im radila, počúvala,povzbudzovala....Osobne som nikdy nemala imaginárneho priateľa a tieto moje "kamarátky na krk" sú čosi , čím ho nahrádzam.

 

 

Každá je iná, nie len vzhľadovo,viem to viem, lebo ako som už písala, mala som ich na krku a cítila som ich všetky. Každú ináč, každú po svojom. Neviem, netuším, či v tom neostanem iba sama...lebo rada by som, keby si našla každá svoju spriaznenú dušu.

 

 

Možno mi to neuveríte, ale podľahla som šitiu natoľko, že som nestihla písať blog. Okrem týchto nemých slečien, ušila som aj dve líšky....a to aj napriek tomu, že teraz sú líšky IN a to ja moc nemusím, ale nemôžem si pomôcť....páčia sa mi, zhovárajú sa so mnou a tak som ich prosto ušila...pre niekoho, kto podobne cíti, že má v sebe túto ryšavú potvoru( len tak na margo, za rannej venčovačky ich tu občas stretnem).

 

 

 

A to je všetko moji drahí....

Ba ešte niečo- nezvyknem to robiť, ale dnes urobím výnimku, lebo nemôžem ináč a predtým, než zacinkám, chcem  poďakovať tým, čo čítajú  moje riadky a ešte viac tým , čo mi nechali odkazy. Zahriali. Nosím si ich v sebe , to mi môžete veriť a hrejú ma tam a hrejú...

 

CINK cink CINKY cink...