BOBEK IN UK (zápis 9)

Bojím sa, že ak nenapíšem dnes, zajtra už to nebude ono.

Včera sme šli do Plymouth. Vybaviť nejaké nutné papierovačky a keď bolo všetko hotové, zamotali sme sa v neďalekom obchodnom centre. Ak napíšem, že tam bolo kníhkupectvo, asi budem znieť viac menej smiešne, lebo veď v obchodných centrách zvyknú byť kníhkupectvá....,ale neviem ako ináč to napísať....než....bolo tam KNÍHKUPECTVO ! Asi v ničom iné ako ostatné bežné anglické kníhkupectvá...,ale pre mňa, ktorá tak dlho iba sondovala po nete a slintala po božsky ilustrovaných detských knihách a ktorá len toť nedávno takmer dva mesiace čakala, až mi dôjdu knihy o Spotovi pre Jorika z istej nemenovanej slovenskej internetovej predajne....tak pre mňa to bolo kníhkupectvo s veľkým K! Strácala som sa v ňom. Doslova a do písmena. Chcelo sa mi plakať, zastaviť čas, smiať sa a tancovať...chytať každú knihu do rúk, voňať ich, listovať.... len Jorik mi nedovolil nadobro odletieť, lebo neprestajne na neho trebalo dávať pozor, aby sa neprehryzol obalmi a nespôsobil viac smútku ako radosti. Ako suvenír som si odniesla toto hľa:

 

...prekrásnu knihu o výrobe bábik(je v nej aj Danita, ktorú už dlho potajme obdivujem:).

 

A aby môjmu nadšeniu nebol koniec...., cestou späť sme zistili, že parkujeme pri Hobby Crafte a to som už mohla rovno skolabovať:). Možno to znie ,že si robím žarty...ale nerobím. Všetky tie vlny, nite, korálky, papiere, farby, štetce,knihy, farbičky,skicáre....menujte...mali ich všetky!!!

 

 

Dlho predlho som vyberala tie správne farby...,aby to naša kreditka prežila.

 

 

Tejto sobej stuhe som nedokázala odolať....

 

Jedno s druhým,toto je pohľad do igelitky plnej pokladov.

Ak sa pýtate, čo je to to sivé dole naľavo, tak to sú rukavičky....z Primarku. Nuž, tiež som nevedela odolať....

 

 

Odrazu sa cítim zodpovedná....lebo všetka táto krása čaká na svoj druhý život. Je teraz v mojich rukách, aby nebol premrhaný(len tak na margo, tento pocit zodpovednosti cítim aj vtedy, keď začínam písať prvú stranu v akomkoľvek zošite....čosi ako - vypíšem ho a dám mu to, čo si zošit zaslúži? byť vypísaný po poslednú stranu? ).

Teším sa....ešte i teraz mi srdce tlčie radosťou.

Majte i vy rovnako šťastný deň !

 

 

Cink...cink...cink!

 

 

 

 

 

 

BOBEK IN UK(zápis 8)

Včera ma Danka vzala do Totnes. Bola som troška neistá, či mám vôbec ísť... ale napokon neľutujem. Videla som tam ľudí oblečených podľa seba,pohodovo...nijaké opätky, kravaty ,košele či blúzky. Malé trhovisko s podomácky upečenými bochníkmi chleba, s vynosenými vintage kúskami , starými šperkami a nádobami. Všetko sa mi zdalo bio a eco a homemade i handmade. Špinavo a útulne...troška zatuchnutu ,ale ináč sviežo po každej stránke. Páčilo sa mi tam. Mať tak viac peňazí a nemať na sebe zavesené aktívne 10kilové dieťa....zdržala by som sa tam aj celý deň a nie len dve hodiny. Ďakujem Dani za výlet :).

Na druhej strane, aj keď som nadšená z toho, čo som videla, troška som posmutnela vo vnútri. Ožila vo mne stará známa hryzavá otázka, či je to, čo tvorím ja ,vôbec vhodné medzi tak krásne veci? Pomedzi tie dokonalé výrobky...hračky,pohľadnice...ach jaj, na budúce si vezmem foťák, aby ste mi lepšie rozumeli. Keď sme sa vrátili, zaháňala som pochybnosti kreslením...ale veľa som toho nevytvorila. Bola som nesmierne unavená. No dokončila som aspoň kresbičky...

 

 

 

 

...a sľúbila si, že zajtra ráno si privstanem a napíšem vám o nich(čo sa práve deje:). Až sa mi podarí nájsť lepidlo na dekupáž, ktoré som si z domu mohla priniesť, pôjdu niektoré z týchto kresieb na úplne zbytočné a len tak pre radosť hocikde zavesiteľné vankúšiky. A niečo možno ešte vyberiem na denníky. Tieto už sú hotové:

 

 

 

V Poundlande som si včera kúpila ďalšie tri zošity....už ich len obliecť:). Ak sa podarí, možno aj dnes.

 

Krásny novembrový deň vám želám!

 

Cinkylinky bonkybom......

 

BOBEK IN UK (zápis 7)

Akosi sa mi nezadarilo napísať blog včera, ani predvčerom ,tak sa teším , že dnes sa čas našiel, hoci....každú chvíľu už čakám na Jorikov plač,že už je hore a chce mliečko:). Ani sa mi nechce veriť, že už som tu dva týždne. Dobre píšem? Alebo už sú to týždne tri? Zdá sa ako tri:). Zvykám si pomaly. Na puch v dome, na popadané lístie po zemi, na žaľude, ktorými máme zasypanú našu betónovú záhradu. Zvykám si aj na fakt, že nerozumiem miestnej angličtine, zvykám si aj na matrac, z ktorého cítim vykúkať pružiny. Zvykám si umývať riad v studenej vode a splachovať na trikrát,ak sa vydarí a netreba viac. Zvykám si aj na nové plienky , na banánové mlieko(pozdravujem svoje vanilkové od Raja:) , ba zvykám si aj na počasie, večný dážď a vietor, ale netvrdím, že mi z toho nie je smutno. Lebo je.

Zato sa teším mestkej knižnici a milým ľuďom, čo tam robia. Moja stará mama vravievala, že ľudia, čo majú radi kvety, nemôžu byť zlí ľudia. Ja pridávam, že ľudia, ktorí majú radi knihy, nemôžu byť zlí ľudia.

 

Emily Brown, nový knižničný úlovok. Ale som troška sklamaná z jej obsahu.....

 

Zato tieto dve chválim a mrzí ma, že nemám viac času, aby som si ich naštudovala. A tak len mrkám po nich, keď chlipkám svoje horúce mlieko a v hlave kujem plány, ako si niektoré druhy stehov vyskúšam a aké poklady z toho vytvorím.

Nateraz som však šťastná, keď sa podarí čo-to nakresliť. Potrebujem dokončiť denníčky. Včera som šila pomerne dosť. Dosť na to, aby mi začala schádzať koža dole z prstov. Denníky síce nafotené nemám ,ale kresby ,ako možní kandidáti na obal, tie nafotené mám.

 

 

Jorik sa nezobudil! Ani sa mi nechce veriť, veď je takmer osem!

Možno sa mi podarí odpísať konečne aj na pár mailov, ktoré dlhujem svojím zákazníkom. Cinkám vám teda na záver moji drahí a želám krásnu tvorivú nedeľu !

 

CINKYlinkyBOMbom.....

 

PS: Iba tak pošepky....smutno mi je dnes...tak akosi hlboko vo mne cítim smútok. Je mi clivo , nie za domovom.....nie za rodinou....tak akosi prázdno clivo mi je. Jorik je hore:).

 

 

 

 

BOBEK IN UK (zápis 6)

 

Napokon sa mi včera nepodarilo kresliť ako som tajne ráno dúfala :(. Zato som ale  dokončila denníček  a myslím, že sa vydaril.

 

 

 

 

A naučila som sa používať rúru na pečenie, čo tu máme a keď dnes zvýši čas, upečiem mrkvovú tortu. Nijaké plány si však nedávam. Včera sa mi rozplynuli medzi naháňaním Jorika s lyžicou v ruke,aby som do neho dostala nejakú tú medecínku a bojovaním s ním , keď som sa mu pokúšala vysávačom odsať stekajúce soplíky. Uf, neviem ako iné deti, ale Jorik bojuje ako život, keď vidí, že mu chcem odsať nahromadené nosné zásoby. Desia ho aj nosné kvapky:(. Boj, boj,boj....

Ani neviem, či dnes pôjdeme do mesta. Včera sme si napokon vyšli. Ale počasie ma dohnalo k skorému návratu. Neviem čím to je, ale keď tu prší, tak zmoknem tak či tak. Či mám dáždnik alebo pršiplášť, všetko jedno. A tak som včera do päť minút skončila s nielen mokrými nohavicami, topánkami a bundou, ale aj gaťami!!! Bez srandy! Ako to bolo na mne mokré a ťažké, bála som sa, že mi to spadne:). Ale nespadlo našťastie a došla som takto premočená až domov aj bez toho, aby som ukázala svoju holý riť:) . Nuž ale, oveľa väčšia sprcha ma čakala neskôr, od môjho muža. S jeho robotou to vyzerá neisto. Bude sa prepúšťať. Kde som to počula naposledy? Aha, doma v rodných Krompachoch a desilo ma to rovnako, lebo som odrazu viac než inokedy, videla svoje mesto ako hladovú dolinu.

Ale tvárime sa statočne. Nikto z nás nečakal, že to tu bude na začiatku ľahké. Čakali sme problémy. Sme pripravení bojovať. A navyše prezradím, že ma manžel včera aj nečakane prekvapil,keď vyhlásil, že v najhoršom zoberie večerné šichty v reštike a počas dňa budeme makať na mojich veciach. To jest oznámenia, pohľadnice,tričká....veď ktohovie, čo z toho vzíde a možno budeme mať úspech. Trebalo by k tomu urobiť aj menší "investment" ako laserová tlačiareň ....možno neskôr thermo printer a možno aj buttonkovač...ale nechcem sa rozbehnúť v snívaní. Nesmiem zabudnúť ,že toto je plán ,až budeme ako manžel povedal v "najhoršom". Usmievam sa popritom popod fúzy, lebo som si znenazdajky spomenula na Lucy Hudec a jej Richarda, ako im to s tým tetovaním po strate práce ide. Niekedy možno to v najhoršom nie je vôbec najhoršie riešenie.....

 

CINKYLINKY BOM!

 

BOBEK IN UK (zápis 5)

 Prší a prší . Nemá to konca. K tomu silný vietor, občas ani dáždnik nepomôže. Jorikova nádcha sa nezlepšila, ba pridal sa k tomu aj kašeľ a tak sme sa rozhodli nechať ho doma celý deň. Noc žiadna sláva. Hádam už dnes bude lepšie.

Manžel robí celý deň, aj zajtra.....je mi z toho trocha smutno. Vždy mi je. Rada by som šla do knižnice alebo hocikam niekam.....aby nám ubehol čas, no najskôr budeme musieť ostať znova doma:(. Nuž teda, ak musíme, tak musíme....hádam sa mi podarí aspoň niečo nakresliť... možno dokončiť denníky. Júúú, to by bolo super.

A ...aby som nezabudla...ako som včera spomínala, zadarilo sa. Manžel bejbysitoval a ja som mala ...hm, ani neviem koľko hodín času, aby som vybehla do mesta a šup šup späť. Bolo to úžasné! Vedela som, že Jorik je napapaný, že bude teraz aspoň dve hodinky spinkať a tak som necítila nijaké výčitky....ba práve naopak- cítila som sa voľná a slobodná a verejne priznávam, že občas som sa doslova stratila v tej voľnosti rúk, keď nemuseli pred sebou tlačiť kočiar a mohla som sa prechádzať pomedzi police s tovarom, ktoré by boli obrovským NO-NO pre môjho aktívneho syna.

Čosi to však všetko stálo, ale uf, konečne....zaslúžené za to všetko, čím som si posledné dni prešla. Hodnotiac peniazmi, koľko si vlastne zaslúži žena za starostlivosť denno-dennú o dieťa a stratu svojej slobody ? Asi ma niektoré maminy ukameňujú...ale žiaľ patrím k tým, ktoré ešte stále počujú svoje staré ja ako volá a bojuje o svoje práva. Tak moje staré ja, tu to máš, pár darčekov ako náplasť, možno ti pomôžu ľahšie si zvyknúť a vytvoriť nové Ja , také, aby bolo spokojné kompletne v novej role maminy.

 

Nedalo sa odolať, pomáda  a mini peňaženka ako ináč, s líškou:).

Náramne sa hodí k svetríku a tričku zo sekáča:). Troška nostalgie , troška súčasnosti.

 

 

Nové pyžamové nohavice:)

 

....s nádhernou potlačou!

 

Mini knižôčky pre Marcelu, lebo nikdy nie je skoro na darčeky:). (sekáč moji drahí..)

 

 

 

A vintige skicár s úžasnými žltkastými stranami!

Kúpila som si aj tepláky a rifle v sekáči, ale sú fádne pre fotky. Tak tie si nechám súkromne pre seba:). Viete, plánovala som kúpiť si šaty....najlepšie nejaké vintage...ba som aj našla obchod s takým tovarom, ale oči sa mi prekrútili, keď som zbadala cenu. Chcela som byť ženskejšia ,preto som aj v sekáčoch snorila  po šatách, dúfajúc, že nájdem niečo cenovo dostupnejšie  , ale nič :(...podarilo sa mi však nájsť úžasnú blúzku s kolibríkmi...tyrkysová na bielom....ako obláčik a moja veľkosť! No ako som si ju obliekla, musela som sa začať smiať. To som nebola ja. Možno by som takou chcela byť,ale definitívne nie som:). Tepláky ma ženskejšou neurobia, ale pravda je, že sa mi v nich bude pohodlne kočíkovať, ak niekedy ešte prestane pršať:).

Uf, je takmer osem! Čoskoro k nám príde majiteľ domu opraviť čo-to pokazené. Idem dať riady do poriadku a najmä, dať sa sama troška dokopy. Lúčim sa teda s vami a želám vám krásny bezdaždivý deň.

 

 

 

CINK CINK CINK !

 

 

 

BOBEK IN UK (zápis 4)

Padá na mňa únava. Je za osem minút sedem ráno, mala by som byť viac než len čulá, ale vstala som čosi po druhej a po tom, čo som nakojila Jorika, dala mu lieky(nuž áno, bojujeme s nádchou) a vyvenčila Holly, som sa už do postele nevrátila. Prebral ma silný vietor a dážď ,čo vonku stále úraduje. Holly najskôr vôbec nepotrebovala ísť von. Občas to robí....Kým sa vypišala, premokla som. Tak som sa prezliekla a ostala sedieť pred telkou s háčikom v ruke. Rada by som pridala aj fotku, ale zdá sa , že môj počítač so mnou odmieta spolupracovať.
Háčkovanie je neuveriteľný relax! Teším sa, že som našla háčik. Z neznámych dôvodov som ho strčila medzi lieky. Zdá sa, že Jorikova choroba bola predsa len v niečom dobrá:).
Pracovala som aj na denníčkoch, už obšívam druhý. Ani tu vám fotku nemôžem ukázať, keďže môj počítač sa o ňu nechce podeliť:(.
Uf, smutno je bez fotiek.....
Tak vám ešte napíšem, že som si ostrihala vlasy. Nie úplne,len troška....troška viac než troška....na páža. A urobila som tak sama, včera ráno v kúpelni hneď potom, čo som smútkom akceptovala realitu, že nie som iná ako drvivá časť žien, ktoré proste kdesi medzi 30 a 40 už nemajú háro ale copík ala Vašo Patejdl. Manžel tvrdí, že som omladla:). Ale fotku s novým účesom nemám , takže teraz je v tom počítač nevinne.
A na záver tohto písmenkového blogu vám ešte prezradím, že dnes idem do mesta na nákupy sama. Bejby ostane doma s ocinom. Vietor by jeho nádche nepomohol a navyše, beztak pôjdem počas jeho spánku. A načo pôjdem do mesta? Pohľadať svoje stratené ja. Kdesi som ho stratila v tých 9mesiacoch tehotenstva a nasledujúcich 12mesiacoch kojenia a prebaľovania .... Neviem, či budem úspešná. Viem, asi mi radíte, aby som svoje ja v obchode nehľadala, skôr v sebe samej alebo na inom ,viac spirituálnom mieste. Ale mne postačia aj gate, ktoré mi konečne sadnú na pôrodom- rozšírených bokoch a pulóver, ktorý nebude rozťahaný po brušku. Ak sa zadarí, pochválim sa zajtra. Tak vám teda cinkám a cinkám  aj sebe i  všetkým detičkám, ktoré trápia soplíky...
                                                               




                                                                        Cinglingling.....

BOBEK IN UK (zápis 3)

Myslím, že nadišiel čas pre Jorika, aby spal sám. Netušila som, že príde tak rýchlo...,ale akokoľvek veľmi ho milujem a zbožňujem , zdá sa, že spanie v jednej posteli nerobí dobre ani jednému z nás. Asi sa z poschodia znesie dole postieľka po predchádzajúcich majiteľoch , hoci nemám ani potuchy,kde ju strčíme. Asi natiahneme laná a budeme sa po  nich spúšťať....ináč to nevidím:).

No i napriek ďalšej prebdenej noci som si ráno privstala a už mám upratané, zacvičené a hneď ako dopíšem tento blog, pustím sa do práce. Háčik som nenašla, dokonca ani v obchode - poznám zatiaľ iba jeden , kde predávajú nite a stuhy a gombíky a vôbec všetko, čo sa raz môže zísť a tak som vlny dala bokom a  pustila sa do šitia obalu na denník.

 

 

Ešte však nie som napevno rozhodnutá, či ho budem zdobiť nažehľovačkou alebo originál ilustráciou. No až ho dokončím, určite ho odfotím.

...

Dnes je konečne pokojný deň. Už včera bolo poobede troška lepšie, takže sme sa s Jorikom vybrali do mesta. Ocino spal po nočnej a vlastne sme ho celý deň takmer vôbec nemali pri sebe. Myslím, že nemám rada jeho pracovný rozvrh, ale nič s tým nenarobím:(. A tak sa snažím vymýšľať program klasicky pre Jorika a pre mňa, aby sme sa nezbláznili v dome. Jorik mi včera cestou do mesta zaspal v kočiari a keďže lialo ako z krhle, ostala som zaseknutá vo WHS. Našla som tam tento klenot a oh, ja viem...odpusť mi drahý, koľko míňam,ale nemohla som odolať :

 

 

Je to letné vydanie, čomu troška nerozumiem....lebo veď už je dávno jeseň. Leda ak to po dvoch vydaniach vzdali(ide totiž o nový časopis), čo by bola nehorázna škoda.

 

 

Listujem v ňom dookola a vždy je v ňom čo objavovať. Články sú neskutočne inšpirujúce....dodávajú mi nádej, že handmade tvorbou sa tu dá živiť. Dívajú sa na výšivku v novom uhle, sviežom, novom, lákavom....Prekračujú sa hranice klasického vyšívania a občas proste padá sánka nad tvorivými nápadmi . Prosím, vrelo odporúčam!!! Viac, než vrelo, hoc by ste sa výšivke ako takej nechceli nikdy venovať.

A keď už odporúčam, tak odporúčam aj tuto hľa, knihu o Anne Frankovej. Myslela som, že už som od nej prečtala všetko(až na tie o jej otcovi Ottovi). A hľa, čo som našla na pulte v knižnici.

 

 

Včera sme si pred spaním s Jorikom sadli k našej drevenej polici plnej kníh a zatiaľ, čo on si listoval svojimi detskými knihami a jedol ich:) , ja som mu nahlas čítala o židovskom dievčati a kochala sa nad starými fotkami, ktorých je v knihe požehnane (kniha je písaná jednou z obdivovateliek Anny Frankovej , ktorá svoju knihu obohatila o fotky, aké doteraz vydané neboli, najmä preto, že sú na mnohých iní členovia rodiny napr. sestra Margot).

 

 

Myslím, že si pomaly začínam zvykať na náš nový dom, hoci včera sme zistili nemilú vec - okná zatekajú , na parapetách sa robia daždivé mláčky. Žeby nás čakalo ďalšie sťahovanie sa? Ak už, tak dúfam, že do iného mesta, v ktorom  budem cítiť "domov".

 

CINKYlinky !

 

 

 

 

 

 

BOBEK IN UK (zápis 2)

 Vonku je tuším metelica. Vietor plieska do nášho prenajatého domu zo všetkých strán ,občas neverím, že to prežije. Stále je to však nič oproti včerajšej noci, keď sa náhle začali domom šíriť zvuky pripomínajúce vŕzganie hojdacieho kresla po drevenej podlahe. Najskôr pomaly, potom rýchlo a nahlas. Snažila som sa presvedčiť svoje vyplašené ja, že to budú susedia,ale s Jorikom sediacim na dlážke so zrakom upätým na povalu a psom brechajúcim na všetky svetové strany to proste nešlo. A toto sa musí stať akurát vtedy, keď som prvú noc sama doma,lebo manžel odišiel na nočnú. Neskôr sa k hojdaniu kresla pridali kroky a napokon čosi ako plač a to som si už zapchávala uši ...Všetky napozerané horory vo mne ožili a mala som čo robiť, aby som sa nezbalila a nezačala sa s dieťaťom túlať po meste. Našťastie všetko pominulo asi okolo  22hodine buchnutím dverí u suseda..takže to bol predsa len sused...no prosím, prosím, ďalšiu takú noc si neželám!

Jorik bol navyše veľmi nepokojný..viem, idú mu zúbky. Naivne som dúfala v silu ibuprofénu, ktorý som mu dala...ale ani ten ma nezachránil a aspoň 9krát som ho musela kojiť. To dnes bude deň!

Ani neviem, či sa v tom vetre a daždi niekam pustíme....hoci ja by som rada. Za pána neviem nájsť svoj milovaný super veľký háčik na háčkovanie. A to som si včera kúpila parádnu vlnu , hľa:

Pri potulkách po obchodoch som si urobila malý prieskum a z toho mála, čo som našla, som kúpila to cenovo najvýhodnejšie a podľa mňa najkrajšie.Cítim sa troška stiesnene ,keď nakupujem.Rada by som kúpila aj to aj hento, ale najskôr musím niečo zarobiť a až potom môžem míňať.....

Ešte dobre, že v knižnici nič nepýtajú a tak som Vám z nej priniesla ďalší klenot ako dôkaz, že v jednoduchosti je krása ...

 

Knižočku ešte nemám prečítanú,ale už teraz ju milujem.

Myslím, že sa manžel vrátil z práce. Idem ho pozdraviť a Vám zacinkám ..

 

Cinkylinky BOM BOM BOM !

 

 

 

 

BOBEK IN UK

Na krátky moment som zaváhala, či nemám vytvoriť nový blog ,ale čert to ber..ostávam verná svojmu starému Bobekovi :).

Takže už som tu- v UK. V Torquay, aby som bola presná. Krútim hlavou nad tým, koľko sa toho udialo v posledné dni ....balenie, sťahovanie, predaj môjho milovaného bytu, predaj domčeka, v ktorom sme plánovali otvoriť obchodík...pokus o predaj auta a tona papierovačiek navyše ako čerešnička na torte. Občas som nevedela, kde mi hlava stojí. Nič u nás viac nemalo svoje miesto. A tak sa stalo , že v tom chaose nám pasy odišli v sťahováckom aute, ktoré našťastie bolo ešte stále na území Slovenska, aby sa mohlo vrátiť. Let bol fajn,hoci sme sedeli na slnečnej strane a dve hodiny sme sa potili pripútaní k sedačke . Jorik mal všetkého po hodine dosť a tak sme si druhú hodinu doslova odtrpeli. No v porovnaní s ostatnými deťmi sa Jorik držal na jednotku. Príchod sem bol skôr desivý, keďže tu bolo všetko rozhádzané a špinavé a páchnuce starobou. Náš nový dom je krásny,ale starý. Je to cítiť vo vzduchu. Občas si prajem, aby môj nos nebol taký citlivý....Môj manžel nič necíti. Prvú noc sme strávili s Jorikom stočení do klbka na jednej časti gauča, jeho druhá časť nocovala vonku, lebo sa nezmestila cez dvere dnu(už ale tróni v obývačke, napokon sa dnu dostala cez okno). Hneď na druhý deň som sa pustila do upratovania a triedenia a nezastavila som sa, dokiaľ neboli veci potriedené a na mieste. Ostali už len moje pracovné veci ,lebo nemám skriňu, do ktorej by som ich dala(až teraz si uvedomujem hodnotu našej vstavanej skrine na chodbe:). Nuž ale, ak mám byť úprimná, najskôr sa musím rozhodnúť, ktorým smerom sa pohnem. Som si istá , že tu chcem predávať svoje dielka..ale? Mám háčkovať, robiť náhrdelníky, čelenky...predávať pohľadnice ,tričká s potlačou alebo sa vrátiť k bábikám? Našťastie tu mám časopisy, ktoré ma inšpirujú a ja denne strávim aspoň sladkých 5minút obzeraním si ich na pultoch obchodov. Stoja rôzne od 4,99 po 9,99....asi chápete, že škoda preškoda, no nemôžem mať všetky.

  Nateraz som si kúpila Mollie makes, má niekoľko vydaní..pre dom, na Vianoce....nateraz som si vybrala  ten podobný našej Mollie tvorí(čo vravíte na náhrdelník? podľa mňa je úžasný!).

Ešte som tu toho veľa nevidela,hoci už tomu bude týždeň, čo som tu. Mrzí ma troška, že som ešte nenašla kníhkupectvo, no  už som stihla zablúdiť do knižnice. Pani za pultom zhodnotila moju angličtinu ako biednu a výber kníh mi radšej opísala používaním prstov na ruke:). Povolili mi vziať si 4 na seba a 4 na Jorika. Využila som to a odniesla si domov 8kníh. Všetko detské s ilustráciami , z ktorých mrazí! Hľa:

 

 

Odporúčam najmä Olivera. Poteší každého, kto rád číta knihy....lebo takmer každý knihomoľ je introvert a ako takí sme troška iní. Uzavretí vo svojom svete. Oliver má svoj vlastný svet , hraje sa v ňom sám, až dokiaľ nenájde jemu podobnú priateľku , ktorá je tiež introvert a teda iná . Všetko doplnené krásnymi ilustráciami.

A čo sa týka tých mojich, konečne som po dlhých mesiasoch chytila ceruzu do ruky . Nič slávne...drevená ruka. Ale nechcem sa vzdať...Niečo musím vymyslieť, aby som mohla aj ja prispievať do rodinného rozpočtu.

 

 

 

Predvčerom som v centre mesta natrafila na detské centrum, kde môžem nechať za istý poplatok dieťa vybehať sa a pohrať s ostatnými deťmi, zatiaľ čo ja si odbehnem nakúpiť alebo tam jednoducho pri ňom ostanem. Pohrávam sa s myšlienkou, že až bude najbližsie môj manžel robiť počas dňa, tak tam zabehnem aj so skicárom a kým sa bude Jorik socializovať a učiť po anglicky, ja budem pracovať.

Dám vedieť,či som na to nabrala odvahu :)

 

 

Cink cink cink