O tom, ako som chcela zmeniť svoj štýl

Pár posledných dní som sa nechala uniesť internetom - konkrétne tým, čo ponúkal v rámci "mix media" malieb. Takmer som sa nechala zlákať na 5 týždňový kurz z USA a hoci som si ešte v hlave nestlačila tlačitko DELETE a neposlala tak kurz  naveky do teplých krajín, z najhoršieho som vonku.
Manžel mi naordinoval deň na premyslenie a ...asi ma už pozná, lebo ten jeden deň mi v mnohom otvoril oči. Stále som rovnako v tranze , keď sa dívam na vyslovene "sladké" maľby bábikovských tváričiek,ale aspoň jedno som si uvedomila, že by som to nebola ja,ak by som také maľovala.
Aj som sa pokúsila čo-to naskicovať ,opakovať sa po niekom , ale ......verte mi alebo nie, nedokázala som sa na svoje výtvory pozrieť ináč ako s nechuťou.

Pomerne skoro mi cvaklo, že toto nie som ja. Pri kresbe či maľovaní portrétov vraj do nich vkladáme niečo zo seba( ono to aj dáva zmysel, veď vlastnú tvár poznáme najlepšie). A tak som začala kresliť po starom a vo svojich špáratkovských postavičkách som sa bez väčších problémov našla .

Možno mi nie je súdené kresliť či maľovať sladké tváričky , ktoré nemôžu byť ináč, než ľúbené.

Ale aspoň sa viem na vlastnú prácu pozrieť a nemusím sa hanbiť, že som ju od niekoho odkukala.

A v rámci tohoto zistenia, pustila som sa do kreslenia a neskončila som, dokiaľ  som si do skicára nevyčmárala žiačky francúzskeho dievčenského kolégia. Či niečo podobné vôbec existuje, netuším....to hlava sama šla si na špacír. A hoci som mala francúzštinu prastrašne dávno, očividne som ešte na francúzske dievčenské mená nezabudla,lebo som ich zo seba súkala jedno za druhým, to ako sa rodili tie moje paličkovo -chudé dievčence.

 Každá jedna z nich má svoj príbeh....každá je svojim spôsobom  iná a ja sa už neviem dočkať až ich s mojim drahým prenesieme  na pohľadnice. A možno si vymyslím niečo iné....ale tam už nechcem zabiehať. Nateraz som chcela iba toľko....., aby ste vedeli, ze i ja mám občas slabé chvíľky a tak troška sa - ohúrená tvorbou iných - hľadám....

                               Cinkám teda pre všetkých stratených, aby sa vedeli správne vrátiť späť...
                                                                  CINK-CINK-CINKY !