BOBEK IN UK (hnadrová bábika)

Je pondelok ,slnečno a mrazivo. Chlad je cítiť všade, najmä z podlahy nášho domu. Až uvažujem, že poruším svoju záľubu chodiť naboso a kúpim si papuče.

Pomaly plánujeme náš výlet do Bristolu a ja okrem toho ešte vydumujem, že kúpim nový kočiar pre Jorika. Niečo skladné a ľahké a znova ľahké a najmä ľahké. Náš starý vintage kočiar tu chytila hrdza:( a priznám sa, hanbím sa, keď s ním niekam idem. Navyše je ťažký a vytlačiť ho k nám domov je doslova trápenie. Nie len pre mňa , ale  aj pre môjho muža. Je mi ľúto nášho starého kočiara , úprimne ho mám rada , tak veľmi ako sa len vec ľúbiť dá .... veď sme toho tóóóľko zažili....ale ...s ľahkým športovým kočiarom to tu budeme mať podstatne ľahšie.

 

No a popritom všetkom plánovaní o výlete a kupovaní nového kočiara, som znova šila handrovú bábiku. Prekvapivo, moja inovácia v rámci hlavičky a krku, ktorý bábiky predtým nemali, sa ľuďom páčila a Ella Rosa získala nečakané ovácie. Teším sa z toho....vôbec som to nečakala.  A tak som v podobnom duchu ušila aj Mayu Liu . Hľa tu je zopár záberov z toho,ako sa malá červenovláska rodila....

                                                            Tu čaká na očká...

 

Tu jej zase vyšívam tyrkysové srdce...

 

A malá ožila!

 

Vypýtala si rovnakú sukňu ako Ella Rosa...

 

...len ja som jej ju vyprala v káve, aby nebola úplne rovnaká.

 

A tu už Maya Lia hotová!

 

 

 

 

 

Už teraz sa teším, až budem šiť ďalšiu.

Len škoda, že toho času nie je viac....

 

CINK-CINK-CINK !

 

 

 

 

 

 

 

BOBEK IN UK (Christmas is over)

Presne tak, vianoce sú za nami a tu je to cítiť o to viac, že v obchodoch pred vami škrabú z dlážky nálepky s vianočným motívom a zo stromčeka priam strhávajú sklenené gule...akoby už zajtra bolo neskoro. Vianočné dekorácie sú pozberané z pultov a tie,čo sa skladovať neoplatí, sú za smiešne ceny skryté do kúta a ponúknuté na dopredaj. Z rádia nám včera zahrala iba jedna jediná vianočná pieseň a hoci som tieto vianoce tak troška mimo (možno mi chýba Perinbaba a Princezná so zlatou hviezdou na čele...) , zamrzelo ma to všetko.

Našťastie alebo nanešťastie, až tak veľa sa tomuto miestnemu zhonu nevenujem, lebo Jorik je zas a znova chorý. Máme za sebou jednu z najhorších nocí vôbec. Jeho dýchanie mi naháňa strach ,ako ináč, veď som mama a mamy sa boja aj keď nemusia. Celú noc som mu potierala hrudník s mentolovou mastičkou ,do zadočku dostal paralenový čípok a už len čakám, až vstane, že mu dám lieky proti kašľu. Uvažujem, či nepôjdem do poľského obchodu a nekúpim mu tam husiaciu masť a silno aromatickú mentolku vymením za náš starý osvedčený recept. Uvidím....no kým sa tak stane, ešet vám ukážem, na čom som tieto sviatky robila. Na tejto handrovej bábike :

 

 

Dala som jej meno Ella Rosa a rodila sa takto....

 

Až bolo telíčko hotové, ušila som jej ružovú spodničku, na ňu námornícke, kávou farbené tričko a sukienku...

 

 

Čosi však chýbalo...

 

 

A to čosi bolo srdce...

 

 

Zvažovala som , či nemá byť srdce radšej červené, ale budiš, aké si Ella vybrala, také má!

 

 

Zbožňuje staroružovú...

 

 

 

 

 

Ale i zádumčívé vysedávanie a nemé sledovanie všetkého, čo sa okolo deje.

 

 

Som na ňu hrdá a hoci sa poznáme iba zopár dní, prirástla mi k srdcu.

 

 

Okrem nej som ešte ušila dva motívy na náhrdelníky....

 

A už sa neviem dočkať, až vyšijem ďalšie... Už mi nite dochádzajú a ja sa tomu "kupodivu"  teším, lebo mám pocit, že ich nitkový život nebol zbytočný.

 

Jorik plače, lúčim sa teda s vami a cinkám k vám ku koncu sviatkov...

 

CINKcinkyCINKcinky.....

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

BOBEK IN UK (uvažujem)

Rada by som sa poďakovala nasledovníkom môjho blogu, už je vás 40! Cítim sa ako Alibaba s jeho 40-timi zbojníkmi :). 40 asi nie je bohvieaké veľké číslo a mnohí profesionálni blogeri sa mi asi smejú,ale ja sa teším a z tej radosti písmenkujem zas a znova.

Vlastne mi, odhliadnuc od vás, moji drahí, až tak veselo na duši nie je. Včera sa ku nám dostala správa o sprísnení podmienok pri žiadostiach o benefity a ....je toho viac, písať o tom nechcem a tak som googlila a vygooglila som smutné články o tom, ako nás tu domorodí nechcú,ako nás všetkých hádžu na jednú kopu ako háveď a keď som videla pofotené bilboardy s odkazmi pre nás, prisťahovalcov z EU, ostalo mi akosi smutno na duši. Nezazlievam im to,aby bolo jasné. Ba dokonca ich postoj chápem, i ja by som podobne reagovala. A predsa....smutno... Neviem, či to beriem osobne, že sme tu nechcení....nečakala som predsa, že nás tu budú čakať s otvorenou náručou, vlastne som čosi podobné aj šípila, ľudia nás pred tým varovali.... Pred pár dňami som dostala NIN a stala sa tak o troška viac "členkou" tejto krajiny. I som sa potešila, hoci...priznám sa, iná krajina by ma potešila viac, ale ktohovie, možno raz aj to bude....šuškáme si s manželom o tom...že možno raz sa ešte zbalíme a poletíme...ale o tom radšej pśśśśt . Teraz sme tu a hotovo. Zatínam teda zuby a budem ich zatínať, až sa stretnem s odmietaním. Zatiaľ ho necítim... Možno aj preto, že sa málo stretávam s inými...s Jorikom tu vedieme izolovaný život v našom dome na kopci, z ktorého každý deň vybehneme do ulíc, aby sme sa nadýchali mesta, prístavu...lodiek...a vianočného zhonu. Tesím sa teraz, lebo manžel bude mať z fabriky dvojtýždňové voľno a už na zajtra sme si naplánovali výlet na smetisko. Nežartujem. Ideme hľadať poklady, ktoré skúsime opraviť, obrúsiť, premaľovať a ....predať. Žeby nový začiatok ? Bojím sa snívať, tak si radšej nemyslím vôbec nič a ružové myšlienky zametám z hlavy von!

Dokiaľ však príde zajtrajšok, ešte máme dnešok....možno budem ako včera sedieť pri Jorikovi a vyšívať a hovoriť mu o všetkom možnom, kým sa on bude hrať so skladačkami a všetkými jeho hračkami.... Možno dnes ušijem čosi podobné ako toto, ďaľšiu kamarátku na krk....

 

 

Tejto som dala  Karolína a....

 

 

prezradím vám, že som na ňu patrične hrdá,lebo je to ozaj priateľka. Vypočula si všetko možné odo mňa, kým som ju šila a po celý ten čas bola tichúčko ako myška.

 

 

Takto sa rodila....

 

 

Musím už končiť dnešný troška ináč počmáraný blog....povinnosti volajú.... a keďže je dnes všetko troška iné, tak aj cinkať budem troška ináč ako zvyčajne...,aby všetko so všetkým ladilo...

 

Bim Bam CINK - CINK Bom...

 

 

 

 

BOBEK IN UK ( Eat, drink and be merry...)

To je nápis na tabuli pred jednou drobunkou kaviarničkou ,okolo ktorej prechádzam , keď schádzam od nás dole do mesta. Minule si na čierny tabuľový púťač napísali výzvu, aby sme si vyskúšali povedať nahnevane BUBBLE. Vraj nemožné:). Páčia sa mi ich kriedou písané odkazy ... Rovnako ako sa mi páčia ľudia, ktorí chodia po uliciach so sobími anténkami či santaclausovými čiapkami. Ulice sú teraz plné ľudí a nemusí byť ani víkend. Ten je o hlavu. Niet kam stúpiť. Doslovne. S našim mega veľkým vintage kočíkom je výlet do obchodov hotová smrť! Dnes ju však budem musieť absolvovať, lebo je čas vyzdvihnúť si okuliare. Áno, áno, dala som si robiť okuliare, lebo akcie, aké ponúkajú tu, sa nedajú odmietnuť. Navyše, moje osy v očiach sa rozhodli zas a znova pocestovať  a podľa slov očného lekára, odporúča nové sklá. Nové okuliare sú pre mňa vždy výzva,lebo zatiaľ som mala naozaj rada iba dva a tie som nosila. Iné ma vždy niekde tlačili a omíňali a nosila som ich len doma. Dám vám vedieť, až sa zo mňa stane pravý okuliarnik:).

Zatiaľ som si však doma musela vystačiť s tým, čo mám a hľa toto som zmajstrovala:

 

 

 

Teraz šijem ďalšiu...

 

 

Vyšívanie sa pre mňa stalo oázou pokoja....je pre mňa radosťou sledovať ako niť vypĺňa plochu namiesto farbičky či štetca.

A keď už spomínam na čom teraz robím, tak nemôžem vynechať ani tento diár na rok 2015.

 

 

Ten budem klasicky a tradične obšívať ako takmer všetky moje zápisníky, na rozdiel od tohoto tu skicára...ktorý som viac menej len lepila a lepila a len kde-tu niečo obšila.

 

 

 

Tento skicár už majiteľku má a dnes vyrazí na cestu spolu s ostatnými vecičkami, ktoré sa mi u nás doma predali . Takto som ich včera balila....poctivo, celý deň...s Jorikom sa kratšie ani nedalo:)

 

 

Pre každého kupca, jedna magická roľnička...

No a nabudená po prvej handrovej bábike, ktorú som si súkromne pomenovala Gertrúda, som ušila Lizy.

 

 

Žiadna sláva, ja viem...ale ja sa tomu dostanem na kĺb, to mi verte, len mi to chvíľu potrvá.... Možno nové nite, ktoré mi môj drahý kúpil , mi pomôžu...pochválim sa, ak nevadí...

 

 

Teším sa, až z nich ušijem vlásky či pásikavé tričká ... Škoda preškoda, že sú také drahé...vykúpila by som obchod s nimi. No ale...ako tak uvažujem, tak je to hádam takto lepšie...kvapkám si radosť po troškách a naše obydlie mi je dozaista vďačné tiež, lebo už teraz máme vecí povyše hlavy.

 

Idem sa ja pustiť do šitia, lebo ma prsty príjemne šteklia a Jorik ešte spí, to sú drahocenné minúty pre moju tvorbu. Želám vám krásny predvianočný víkend a ku všetkým na poslednú chvíľu kupeným darčekom vám prajem tovarom  preplnené police v obchodoch a šikovné predavačky za pokladňou. Cinkám vám k tomu zľahúčka...

 

Cinkylinky.....

 

 

 

 

 

 

BOBEK IN UK ( handrová bábika )

Sú za minútu 4 hodiny ráno. Všade je ticho....och, ako len tento čas milujem....kiežby sa len dal zastaviť. Ale nedá.....plaší sa kamsi a ja s ním. Teším sa na dnes, lebo si pôjdem dať objednať nové okuliare. Ak ovšem nájdem svoj starý lístok od očného lekára. Ak nie, potom mám smolu a dnes nijaké okuliare nebudú. Manžel má dnes navyše narodeniny ,no ja som typicky nevydržala a už včera som mu darovala jeden z darčekov. Potešil sa, čo je čo povedať, lebo kupovať chlapovi darček je umenie,ak nemáte samozrejme možnosť kúpiť mu čosi také ako nové auto:). Včera sa mu dokonca podarilo objaviť dômyselne schované darčeky pod stromček a ako mi prezradil, tešil sa tomu ako malé dieťa a zo všetkých darčekov mal ohromnú radosť. Divila som sa,úprimne, lebo som mu kúpila pruhované ponožky(to aby nás mal stále so sebou kamkoľvek pôjde a aj preto, lebo stále nosí nudné čierne alebo biele alebo sivé, ktoré sa podobajú jedna na druhú a nikdy im netreba hľadať pár, lebo každá iná v rovnakej farbe sa k nim hodí)a praobyčajnú pletenú čapicu. A kúpila som mu aj drevené srdce, obrovské brezové..... Hm, už to kľudne môžem takto verejne:).

No a popritom všetkom som dokončila svoju úplne prvú handrovú bábiku. Dala som jej meno Bety, vlastne nedala, ona si ho vybrala a vybrala si toho omnoho viac, lebo sa zďaleka nepodobá na svoju skicu a popri jej šití, ako ináč bez stroja, vymýšľala a ja som párala a šila a znova párala a prešívala a to aj niekoľkokrát za sebou, kým nedostala, čo chcela.

 

 

 

Mám z nej zvláštny pocit na duši, lebo je iná , než akú som ju chcela mať a už teraz viem, že budem šiť znova.....

 

 

No na druhej strane je v nej čosi, čo som ani nečakala a to čosi je magické a ľúbivé a už teraz ju mám nosaňu rada. Hm, viete ,ako sa vraví, že niečo alebo niekto je niekedy tak škaredý, až ho musíte ľúbiť? Tak to asi vysvetľuje všetko:).

 

Ľúbim ju ,jaká je. A ona hreje na oplátku späť. Dokonca aj môjho narodeninového manžela včera očarila, lebo najskôr sa smial, že hahaha...a hneď na to zmĺkol a že...náhodou, nie je zlá! A taký kompliment od chlapa na handrovú bábiku, to je už čo povedať!

A podarilo sa mi došiť aj denníček, čo som minule spomínala....hľa tu je:

 

 

 

 

...už má svojho majiteľa a pôjde pekne krásne pod vetvičky jedného vianočného stromčeka. (Usmievam sa, keď to píšem. )

 

Želám vám všetkým krásny víkend a cinkám vám k nemu zvesela

výnimočne krásne nahlas

 

CINK CINK BOM BOM BOM !

 

 

 

BOBEK IN UK (zápis 11)

Vonku prší. Hodiny ukazujú čosi po 6am. Jorik síce ešte spí, ale uši mám napnuté ako radary, každú chvíľu čakám na jeho volanie. Naučil sa význam slova mama a vraví ho tak často ako len môže. I v noci počas spánku, keď sa nachvíľu preberie, vytiahne si cumlík z pusy a povie "mama". Ľady sa vo mne topia. Neviem sa toho slova nabažiť.  Dosiahla som dôležitý míľnik v úlohe maminy. Aspoň pre mňa. A už sa teším na druhý v podobe počmáranej pohľadnice ku dňu matiek. Poputuje na nočný stolík alebo na chladničku a budem na ňu mrkať zakaždým, čo preplávam okolo. Tie hakybaky budú iba moje. Juj, dočkám sa jednej na budúci rok alebo budem musieť ešte ďalší rok čakať?

Ale vrátim sa ja pekne od sviatku matiek k Vianociam. Včera som skypovala so sestrou...ukázala mi svoj byt, všade svetielka....i cez monitor som cítila jej vianoce. Tie svoje som jej neukázala, lebo hoci mám jeden z najkrajších vianočných stromčekov vôbec, to čarovné vianočné "čosi" tu nemám. Chýbajú mi záclony na oknách a za nimi sneh. Tu sa ho asi nedočkám. Doma vám vraj nasnežilo alebo nie? Lebo ak hej, ani svetielka vám netreba. Možno iba sviečku:).

Radšej som sa teda sestre pochválila s novým denníčkom, hľa týmtom :

 

 

 

 

Došila som ho včera večer , ešte je teplý od mojich rúk.

A tiež som kreslila:) skice ....neuveríte, ale na handrovú bábiku. Moju úplne prvú, na želanie...Troška sa mi trasú ruky....pociťujem rešpekt. Vstupuje do vôd, ktoré nepoznám....no zároveň cítim dobre známe šteklenie...čosi vo mne sa teší, lebo ak sa zadarí, ktovie, čo taká drobnosť handričková prinesie do môjho tvorivého života. Tu sú skice....

 

 

..načmárané zatiaľ čo sa Jorik čľapkal vo vaničke....

 

 

No ešte skôr, ako sa pustím do ručičiek a nožičiek, ušijem ešte jeden pruhovaný denník ...

 

 

..lebo už sa nevie dočkať, až bude komplet hotový.

Lúčim sa teda s vami a idem si tíško šiť...dokiaľ ma Jorik nezavolá . Cinkám vám do nového týždňa , vianočne ako sa len dá....

 

CinkCinkCinkCink.....