Papierové bábiky

Včera mi konečne došla dlho očakávaná kniha od Julie Donaldson Papierové bábiky. Zaľúbila som sa do nej na prvé prečítanie!!! Bez preháňania. Julia Donaldson je pre mňa zázrak. Nie kvôli tejto knihe, ale kvôli všetkým knihám, ktoré od nej kedy vyšli. Čo to možno zavážil aj fakt, že využíva prácu rôznych ilustrátorov, čo robí jej diela na prvý pohľad rôznorodé....ale úprimne, nemyslím si, že konkrétne toto na tom nejak extra zaváži, lebo jej diela sú obsahovo rozdielne tak či onak a to je úžasné! Aby ste ma rozumeli....s autormi je to ako s maliarmi....majú svoj rukopis, na základe ktorého ho spoznáte. Ale Julia, čuduj sa svete, čo kniha, to iný svieži vánok.....nič uchopiteľné, čo by vás naviedlo k jej autorskému peru. Ak...ovšem, neberieme do úvahy fakt, že sa takmer v každom prípade, jedná o detský knižný bestseller! Mne až sánka padá.... Občas potrebujem preplieskať, keď zas a znova za veľdielom vidím stáť jej meno. Grufallo, Stick man, Room on the broom, Wake up do, Lydia Lou......"jesuš mária"...to by sa ešte dalo menovať a menovať..... Je to vôbec možné????  I herci sú vtedy dobrí, keď v rôznych filmoch uchopia hranú úlohu bez akýchkoľvek "znakov", ktoré by vás ináč naviedli k jeho osobe. Tom Hanks je napr. takým hercom. Opak je Kristen Steward (hádam jej meno píšem správne, ako vždy som lenivá googliť:), ktorej pootvorené ústa a dýchanie už neviem vystáť, hoci je to krásna žena a isto iste sú jej ústa "kissable". Ale naspäť ku knihe o papierových  bábikách...lebo sa úplne stratím v nadšení , aké mi meno Donaldson a všetko písmenkové za tým , prináša.

Knihu som si objednala cez Amazon, vybrala som takú drahšiu , lebo som si akosi myslela, že mi dôjde aj s CD. Nedošla a ja som sklamaná......ozaj, nežartujem.....maličkosť, ja viem, no smutno mi je z toho normálne. Ak máte ale možnosť, neurobte chybu ako ja a kúpte si ju aj s CD, je taká verzia, mrknite sa po nej.... Takže mám doma iba knihu. Nevadí. Obsah je rovnaký. Prenádherný, citlivý, ľahúčky , čarovný a naveky vekov zapamätateľný. Typická Julia!

... kniha vyšla aj v tvrdej verzii, ak by ste mali záujem.....

Začína netradične zaujímavo, vtiahnutím čitateľa do deja tým najjednoduchším spôsobom.....drobnosťami, ktoré tvoria náš každodenný svet. Osobné pre každého , svojské aj pre hlavnú hrdinku.....

..ako jej tigrové papučky, sponka, čo stále padá z vlasov......či dve zlaté rybky.....úplne jednoducho nenútene premenia hlavnú hrdinku na niekoho, koho náhle bližšie poznáme. Ale tak ozaj bližšie....súkromne takmer....

 No a jedného dňa si táto hlavná hrdinka spolu s maminou , nakreslia za ruky sa držiace bábiky. Zase tlieskam, jak ináč? , ako bizarne jednoducho je tu deťom predstavený ten najkrajší vzťah ,aký kedy svet poznal - materinský, kedy mama má čas, aby si sadla a strávila tak vzácnu chvíľu so svojím dieťatom tvorením. Aký pokoj.....Maminy vy tam vonku, isto dobre viete, o čom píšem....také chvile sú vzácne. A ešte budú podčiarknuté...len vyčkajte do konca.

 Tieto bábiky sú každá iná a originálna...viaže sa na ne veršík, veselá vinšovačka chytľavá.....a ja zase tlieskam( musím!), ale páči sa mi fantazíjne prevedenie bábik, ako Jackie the Backie, ktorej vlasy zakrývajú tvár a je ako z hororu, alebo Tom s dvoma nosmi.....no paráda! Detail, ktorý poteší. Tieto bábiky sa držia pokope a podporujú jednu z mnohých krásnych myšlienok knihy(ako keby jedna nebola dosť!), o tom, aké čarokrásne a často prospešné, je držať spolu.

Bábiky sú napádané ale tým, že držia pokope, sa vždy zachránia. Zas a znova, krásny detail, keď nebezpečné tvory sú iba detskými očami premenené nevinné hračky...ako tigrové papučky či chňapka krokodíl. To, že tú "chňapku" drží mamina , je iba bonus navyše. I dospelí vedia byť deťmi!

Bábiky odolávajú všetkému zlu...až dokiaľ na scénu nepríde chlapec s nožnicami.....

...a všetky ich nepostrihá :( .....tu kdesi sa pýtate....takto to nemôže skončiť! Vraždou? Pri prvom čítaní som sama ostala zaskočená a zvedavá, ako sa dá z tohto vykorčuľovať... A že sa dá prosím pekne!

Lebo bábiky sa znova spoja.....avšak nie už v reálnom svete ale v tom spomienkovom...kde sa stretnú s mnohými inými "vecami" (dávam do úvodzoviek, lebo sem patria aj živé tvory) kedysi patriace  dievčatku...a ktorých každým rokom pribúda . Stretávajú sa so stratenou sponkou, opotrebovanou hračkou ba dokonca aj s milovanou babičkou či zlatými rybkami.....

 Treba vôbec písať, že nemám slov?

 

Asi treba...lebo keď už ledva lapem po dychu a vravím si, "tak to si zabila Julia! ", ona to "zabije" ešte raz....dvojstránkou o tom, ako dievča zatiaľ rastie...až vyrastá v maminu a jedného dňa aj ona so svojou dcérkou nakreslí päticu za ruky sa držiacich bábik, ktoré majú iný , pochopiteľne zase originálny vzhľad a ktoré prichádzajú s novými menami , aj s novou rýmovačkou chytľavou.

 

Klaniam sa Julia Donaldson.

 

Ostávam navždy vašou obdivovateľkou a to už nemusíte nič napísať.

A pre všetkých vás, ktorí ste sem zablúdili...neváhajte, kupujte! Toto sa oplatí vlastniť.

 

 

Cinky link !

 

 

 

 

 

 

 

Až do zodrania

Vždy som bola taká. Keď som mala čosi rada, nosila som to až do zodrania. Nohavice, kým sa nepárali na zadku, nátielníky, kým doslova nestvrdli v podpazuší od parfémov a deodorantov....spodné prádlo, kým neprestalo gumičkovať a menovať by sa dalo ďalej. Som ten typ, čo si na niečo zvykne a  potom sa s tým nevie rozlúčiť. Nechápte ma však zle. Moja skriňa praská vo švíkoch...v sekáčoch či na miestnych carboot sejloch dostanem kúpiť oblečenie za babku a ja rada striedam. A predsa, postavte ma pred moje handry a hneď vám prstom ukážem, čo sťahujem doslova zo sušiča na prádlo, ledva to stihne uschnúť. A tak podobne je to aj so skicármi. Zamilovala som si jeden druh a po ten sa vraciam do Rangu , tak sa volá obchod a skupujem im ho tam. Obchod je však ďaleko. Sťaby som bola na vozíčku, čakám na príležitosť, až ma tam môj mužík odvezie na aute. Asi je tak aj lepšie a kdesi vo vnútri dobre viem, prečo som si už dávno nenašla trasu autobusov, ktoré by ma tam zaviezli. Možno by potom tieto moje skicáre stratili svoje čaro. A možno by som nikdy nedošla do štádia, kde môj skicár vyzerá sťaby ukradnutý bezdomovcovi. Presne tak ho mám najradšej.....nebyť toho, že jeho dni sú spočítané a už sa z neho dlho tešiť nebudem. Je to akoby svojim rozpadom navždy patril už len mne. Ako ten zajac v rozprávke, keď dospeje do štádia najväčšej ošúchanosti a opotrebovanosti, ožíva. Je pre mňa samozrejmé ratovať si skicár....lepiť ho páskou, čo beztak nedrží a v nádeji, že nájdem kdesi ešte voľnú stranu, v ňom listovať. Ach....

Aby ste mi rozumeli, tuto hľa, aha....už kreslím pomedzi skúšobné čiary...lebo verte abo nie, ešte stále ma vedia fixy svojim odtieňom prekvapiť, keď ich priložím na papier a tak prv, než nimi prejdem po obrázku, urobím skúšobnú čiaru niekde povedľa....

..sama som zvedavá, ako ten obrázok orežem......:) alebo tuto....

veľkosť nevyberám ja....som limitovaná ale mne to nevadí....ako ani to, že papier sa už vlastne od skicára dištancoval sám....

..občas sa aj väčšia plocha objaví....nie však kompletná A5.....vadí? Nevadí!

A takto prosím pekne, takto vyzerajú moje skicáre, keď dodýchavajú.....

...ešte sú teplé po mojich prstoch....

....milované do posledného fliačika!

 

 

 

Ak sú v nich ešte ilustrácie, majú pre mňa cenu zlata. Poznajú ihriská, lavičky, šteklenie trávy aj úzkosť igelitky, kam ich v prípade dažďa balím.....prosím vás, ako by som ich mohla nemilovať?

I vy také máte? Bolo by krásne si v nich zalistovať....normálne sa usmievam pri tej predstave....hanba nehanba, také ja rada. Skicár je ako denník....osobnejší než objatie. Pre mňa hej.

 

Cink cink cink.......aj všetkým skicárom.

 

 

 

 

Knižka tretia....alebo radšej DVD ?

V pláne som mala písať o knihe inej...vznešenej, s ilustráciami, ktoré mi vyrazili dych hneď ako som ich náhodne objavila na poličke miestneho kníhkupectva. Ibaže..., to bol plán a plány sa menia....a ja som medzičasom objavila čosi, čo považujem za tak neskutočné, že to až vo mne vrie ako veľmi sa chcem s týmto objavom s vami podeliť. Prosím, vopred upokojujem každého milovníka kníh, ktorý sa teraz obáva , že neodolá a zas príde o pár našetrených grošíkov - nie, najskôr nepríde....tie grošíky však nemíňajte. Ak sa plán nezmení , tak obsah nasledujúceho blogu bude bez debát prudko kúpou zvádzajúci.

Priznám sa, cítim sa troška neistá v začiatku svojho písania...lebo to, nad čím sa tu chystám nadšene slovne  tlieskať, vlastne ani nie je kniha, ale skôr jej filmové spracovanie. Podobne, ako pri Jeffersonovom Lost and find, aj tuto mám radšej filmovú verziu. Odpuste mi autori! Všetka chvála však beztak padá na vaše plecia! Aby som to dlhšie nenaťahovala, ide o Bing Bunnyho.

Natrafila som na neho náhodne. Vďaka Jorikovi, o tom sa hádam netreba ani zmieňovať:). Priznám sa, v úplných začiatkoch som tohto čierneho ušiaka odpísala na celej čiare. Premakaná počítačová grafika....fuj fuj, aká umelina....to ja radšej staré kde tu nevydarené klasiky, miestami až primitívne, s nedokonalosťami , ktoré robia v mojich očiach ilustráciu hmatateľne detskú a uveriteľnú. Bing bol dokonalý. Prekážala mi dokonca aj taká hlúposť , že Bing v úlohe "dieťaťa" bol nepomerne väčší ako jeho ochranca Flop, vystupujúci v roli rodiča. Ibaže, ktosi kdesi stlačil červené R-tlačítko na ovládači a Bingove cca 10minútové príbehy sa začali nahrávať....O pár dní na to som potajme investovala prvých 5libier na našu vôbec  prvú sériu zajačích príbehov. Odvtedy doteraz ich počet stúpol na štyri.

Prosím, kľudne si Binga vyhľadajte na YouTube. Angličtina je jednoduchá. Celkom by ma zaujímalo, či budete rovnako slepí ako ja, keď som si až na neviem koľké pozretie začala všímať tie nenápadné detaily v grafickom spracovaní, ktoré posúvajú Binga do čohosi, na čo by som rada namierila ukazovák a prehlásila " tak takto má vyzerať rozprávka 21 storočia!" (ono bez pochýb, každý rok vymyslíme niečo nové, ale nateraz je to presne to oné orieškové). Pozrite si hocijakú časť, ktorú len chcete.... vidíte všetky tie detaily? Textúru látok? Ako sa vlnia v pohybe? Všimli ste si ako autori premakali každý detail na každom detaile ako napr. etikety na šampónoch, pomaľované kľučky na dverách, zástrčky.... Zbadali ste, ako nenápadne pracuje "kamera" ? Ako sa veci vpredu  ladne ilustrátorsky zväčšia a vzadu zmenšia aj na relatívne malej ploche, aby sa podporila perspektíva? Ako krásne je zaostrené na veci v popredí a ako sa obraz maže smerom dozadu? Na to je ako stvorená časť s názvom Voo voo (vysávač). Alebo si pozrite  napríklad  Swing (hojdačka) , keď Bing beží k hojdačke a bum! - odrazu sa na hojdačku dívate jeho očami:). Ako to dokáže vtiahnuť do deja! Aaaach a všetky tie drobnosti ako lesk vysávača, vzor na servítke, na špongii....

(Ono to asi nie je najvydarenejšia ukážka...ale skúsila som....vidíte textúru na froté plachte? )

Oj, dlho už píšem o výtvarnej stránke a ....nemala by som zabudnúť na to, vďaka čomu som si vlastne Binga zamilovala na prvom mieste. Kvôli obsahu. Príbehy sú totiž dokonale ušité pre očká a ušká predškolákov. Neriešia sa nijaké veľké veci....príbehy nie sú len tak, aby potešili, tu posmutneli....každý jeden príbeh rozoberá drobnosti zo života drobcov, nad ktorými môžu rodičia len slastne prikyvovať, lebo áno , áno....toto sú tie každodenné príbehy , s ktorými sa potýkajú. Nič super veľké a poučné...ozajstné maličkosti...ako do kúpeľa stačí iba zopár kvapiek bublinkovej peny ( cha, všetci deti-majúci dospeláci to poznajú....keby sme pred tými drobnými rúčkami penu neukryli, vypumpujú ju tam celú:) alebo keď chceš kŕmiť kačičky, nemôžeš behať ako divý...alebo čo tak otravné hračky, čo dookola točia rovnaké nahrané zvuky(?)...alebo keď sa budeš neopatrne hrať s balónom, praskne, pred hojdačku sa nejde, lebo ťa udrie.....šmýkalky sa netreba báť, zmrzlina sa v teple roztopí, smoothie je ham ham....a jedna z mojich obľúbených....automaty na hračičky, kde vhodíte euro či 50 centov, vám nie vždy vyhodia naspäť to, po čom túžite.... Tých príbehov je veľa a keď som si ich začala púšťať pod kožu...vyhlásila som, že som si na 100%istá, že za Bingom je rodič. Žena- muž, na tom nezáleží....ale je to rodič a príbehy čerpá zo života.

Nemýlila som sa. Je to chlap , menom Ted Dewan. Sám sa k Bingovi vyjadril, že by nebol vznikol, nebyť toho, že je sám otcom. Pri večernom čítaní si uvedomil, ako na míľu sú knihy vzdialené rozumu predškolského dieťaťa. Vytvoril Binga a hoci sa jeho filmová verzia kvapôčku odlišuje od jeho knižného predchodcu, on sám ju schvaľuje a podporuje. Ani ma neprekvapilo, že za Bingom treba hľadať anglickú elitu....v opise, ku ktorému som sa dopracovala,  sa to len tak hemžilo slovíčkami ako award winning , award nominated..... (len tak na skúšku, skúste vyhľadať Smoothie časť. Aká ušiam príjemná je tá melódia, čo si pri výrobe ovocného nápoja pospevujú!).

 

Myslím, že niekde tu by som mala so svojim chválospevom prestať. Tak nejak humorne, ale celkom dozaista, začínam mať pocit, akoby som sa vám snažila predať nejaký výrobok a presvedčiť vás o jeho bezchybnej kvalite.  Je dosť možné ,že Bing  u mnohých vyvolá len nechápavo zdvihnuté obočie.  Ibaže keď ja... neviem ináč. Som len mama a výtvarníčka, ak sa vôbec smiem tak volať....a toto je lahôdka pre moje odrastené detské ja. Budem iba tajne dúfať, že ak som vás predsa len prehovorila a Binga si pozriete, tak všetky moje oslavné "taľafatky" pochopíte.

 

Mávam a cinkám....

 

 

Cinky link.

 

 

 

 

Knižka druhá

Dlho som zvažovala, ktorú ďalšiu knihu vytiahnuť z police a predstaviť vám ju. Problém totižto je, že mnohé ,kvôli ilustrácii kupované knihy, nemám prečítané, len obkukané a hoci môjmu dedkovi to takto stačilo...., mne sa tá absencia prečítaného nepozdáva. A tak som sa rozhodla ísť po istote a predstaviť vám svoju srdcovku, ktorú je brutálne ťažké nájsť v sekáčoch , hoci, keď nad tým dumem,  ani v mestkých  knižniciach mi ešte nepadla pod prsty..... Dalo by sa povedať, že vinníkom bude ilustrácia samotná...tak ľúbivá, že sa z týchto kníh stáva nedostatkový tovar....no medzi nami, iba hádam....šípim, namýšľam si....., že by sa za jeho absenciou mohla skôr skrývať čierna minulosť jeho autora. Lebo ináč nechápem, prečo sa o malého zajaca nepotkýňam na každom kroku ....prečo je všetko plné iba notoricky známeho Petra Rabbita, ktorého....so všetkou úctou k jeho autorke, mám občas už plné zuby. (ale to ozaj len preto, že na vás vykúka odvšadiaľ.....)

Aby som nepísala v hádankách, budem konkrétna. Reč je o Harrym-Harry Horse( Richard Horne), autor ,okrem iného, aj série príbehov o malom zajacovi.

Tieto tri vydania s mäkkým   obalom  je všetko , čo vlastním. Zatiaľ. Súdiac podľa môjho osobného vkusu, ilustrácia ide ruka v ruke s textom. Všetko sedí, ničoho nie je veľa, ničoho málo, všetko je zrozumiteľné, lahodné....nič nevytŕča, neškriabe.....pár slovami, nič by som nemenila. Nič!!! Dokonalosť sama. A je úplne jedno koľkokrát tie knihy vezmem do rúk, vždy sa to vo mne rozbúši a vždy žasnem a híkam a ochkám ....lebo ináč neviem.

Netrúfam si obrať Beatrix Potter o jej zajačie prvenstvo a už tobôž nechcem kritizovať jej prácu a ojedinelosť či inovatívnosť(je  také slovo vôbec?)  najmä vzhľadom na dobu, v akej žila...ale malý zajac Harryho Horsa je u mňa milovanejší než jej Peter v modrom kabátiku( nehľadiac na text, ktorý neviem Beatrix odpustiť ,ale mne proste nesedí...je zastaralý, ťažko zrozumiteľný.....ako zvyknem vravieť - kostrbatý).

No veď sami posúdte ! Toť nedávno vytiahol Jorik knihu od Harryho z police a schúlil sa pri tatovi,aby mu z nej čítal. Tata (rozumej Tomáš)po pár prečítaných riadkoch vyhlásil, že toto je ale ozaj pekné... Ja viem:).

Až príliš! Tak kde je potom chyba?

Chyba sa stala a krvavá. Myslíte, že by vás ovplyvnilo pri kúpe týchto ináč očarujúcich kníh, keby ste vedeli, že jej autor zabil svoju ťažko chorú ženu( skleróza multiplex) ,ktorá len ťažko slovne komunikovala a pohybovo bola odkázaná na vozík? Že zabil aj všetky ich domáce zvieratá, mačku aj psa, ktorého si adoptoval z útulku a o ktorom dokonca napísal knihu, ktorá bola kvôli svojej obľúbenosti sfilmovaná? Keby ste vedeli , že vraždil nožom a jeho obete vykrvácali? Že svojej žene uštedril 30bodných rán? A sebe 47? Že zomreli v objatí...ale mýtus Rómea a Júlie tu obecenstvo odmietlo prijať....

Mňa to neodradilo. Harryho Horsa mnohí považovali za génia. Osobnosť. Vraj užíval drogy. Vraj svoju ženu nesporne miloval a z jej choroby sa zbláznil. Vraj nevedel zvládnuť fakt, že ju stráca.

Vygooglila som si ho. Pozrela videá na YouTube. Typický chlap býk....zdá sa byť pokojný, statný..my býci bývame takí, že dusíme dusíme a potom vybuchneme v záchvate, kedy sa neovládame. No asi by bolo primitívne zhodiť vinu na astrológiu a jej zverokruh:).

Avšak výsledok sa zmeniť nedá. Harry Horse, aj celá jeho rodina zomrela jeho rukou. Za seba píšem škoda..... Nemám pochýb o tom, že bol génius. Z opisov ľudí, čo ho osobne poznali a aj z jeho vlastného, kde hovorí o tom, ako proste musel za noc napísať celý koncept knihy, nevedel sa zastaviť....som presvedčená, že génius bol. A ako je blízko z lásky k nenávisti, je podľa mňa na skok aj od génia k bláznovi. Môžem si tak akurát vzdychnúť, že už viac kníh o malom zajacovi proste nebude.

Ani o iných zvieratkách....

No div sa alebo nie....aj to málo, čo doma mám, mi stačí. Myslím, že viac by som ani nezvládla. Nepreháňam!

Je to ako keď má niekto asymetrickú tvár a vy si ju neviete zapamätať. Dívate sa na ňu znova a znova akoby ste ju videli prvýkrát a nie ste schopný si ju v pamäti uchovať. Koľkokrát ju vidíte, toľkokrát vás očarí. A keď si myslíte, že ju už poznáte, tak vás najbližšie prefacká...a vy zistíte, že ešte, ešte stále sa máte čím kochať.

Prosím, ja nemôžem viac než odporúčať knihy od Harryho Horsa. Ak vás ovšem neodradí jeho minulosť....nebudete ľutovať. Lahôdka pre oči . Prisahám!

Za seba sa teším, až Jorik ešte viac podrastie ,aby aj čítanému lepšie pochopil. Lebo hoci je tam  text ľahúčky , predsa len je ho tam na  dvojročného a jeho trpezlivosť priveľa.

 

Objímam vás a cinkám k čítaniu....

 

cinkylinky.

 

 

 

 

 

 

 

Knižka prvá

Včera som sa sľúbila, že vám napíšem o tých najkrajších knihách, ktoré moja osobná knižnica obsahuje. Táto pomerne veľká knižná lahôdka ku mne pricestovala len nedávno. Kúpila som ju online, v sekcii used books a jej cena bola smiešna.....hoci si už presne nepamätám koľko.....som si istá, že poštovné bolo drahšie ako jej nákupná cena ( za toto som veľmi vďačná amazonu, kde poväčšinou svoje knihy objednávam. za úplne smiešny peniažtek sa tam dajú kúpiť knihy použité a prosím verte mi, že ich "použitie" častokrát nie je vôbec vidieť! ako napríklad táto tu. jak nová! škoda len, že sa nedá nakúpiť od jedného odberateľa viac kníh za jedno , samozrejme vyššie , poštovné. ak sa dá a je na to nejaký trik, sem s ním...lebo zatiaľ je moja skúsenosť taká, že za každú položku od toho istého predajcu, je extra poštovné v plnej výške.).

Za to, že sa mi táto knižka dostala pod prsty vďačím Lucy Hudec . Poslala mi totiž pre potešenie očí a duše link na istú Fran Meneses. Totižto, ja popri práci rada očkom mrkám na podobné tvorivé duše a Fran tam toho má požehnane a na takej úrovni, že mi do bodky a do písmena ulahodila . A práve Fran v jednom zo svojich vlogov opisuje knihu Jane, the fox and me. Neodolala som, vygooglila ju a nadšená tým, čo som našla, som túto pomerne masívnu knihu objednala. Teraz ju radím ku svojím knižným klenotom...

Komiksy a im podobné knihy mi akosi nikdy nevoňali. Ba dokonca, nepáčia sa mi ani tie také komiksové ilustrácie nech sú akokoľvek vychytané po výtvarnej stránke. A predsa....hoci táto kniha komiksom zaváňa, som z nej nadšená. Najskôr.....ilustrátorka prekrásne vykreslila svet dospievajúcej dievčiny. Možno skôr jednoduché línie...ale páni poviem vám, je v nich všetka expresia , akej je ľudská tvár schopná! No neviem sa jej nabažiť!

Určite je čo-to podmienené aj textom samotným, ale ja priam cítim, hmatám neistotu Heleny, hlavnej hrdinky, ktorá by bola najradšej neviditeľná....

...po tom, ako sa stala terčom posmechu jej spolužiakov.

Isabelle Arsenault, ilustrátorka , má neskutočné nadanie, za ktoré, ako som sa dočítala, bola niekoľkokrát aj ocenená....nuž, ozaj sa niet čomu diviť .

Priznám sa, že často kupujem knihy, myslím tie detské, kde je prevaha pokreslených čiar nad slovami, skôr na základe ľúbivej ilustrácie než kvôli textu. Avšak tuto ide text ruka v ruke s kresbami. Citlivý....denníkovo písaný príbeh o šikanovaní  a to tak reálne, že takmer nepochybujem, že jeho autorka sa s ním osobne stretla. Že je to jej osobný príbeh..... Detail ako napr. gramatická zdatnosť pisateľky posmešných odkazov na stenách školských záchodov , na základe ktorej ju Helen identifikuje , vás proste presvedčí o autentickosti príbehu.....

Príde mi tiež úchvatné ako sa Helena ukrýva v knihách(tak typické pre introvertov....), ako do deja vťahuje Janu Eyrovú...ako hľadá podobnosť s ňou...sťaby jedinou priateľkou, ktorá jej rozumie.

 

Kniha sa končí šťastne....Helena si v závere priateľku nájde.....

 

za čo som vďačná, hoci si na šťastných koncoch nepotrpím.

 

Jediné, ozaj jediné, čo by som mohla "vytknúť" ....no skôr sama sebe ako autorke samotnej, je to, že som nepochopila prítomosť líšky a to až takú dôležitú, že sa dostala do názvu samotného. Podotýkam a zvýrazňujem, že sa jedná najskôr o moju prízemnosť....mne dlho trvalo, kým som aj Malého princa pochopila a zistila, že majú tí ľudia pravdu, keď tú drobnú knižku stavajú na piedestál a ospevujú, Možno som ešte nedospela na pochopenie....uvítam vaše názory, možno mi pomôžu...zatiaľ tápem. Akurát farebne sa mi tam hodí, ale to isto dôvod nie je:).

 

Neviem vrúcnejšie odporúčať túto knihu, ktorú som zhltla na posedenie a ktorú si budem so sebou ťahať kamkoľvek ešte pocestujem. Nebudete ľutovať peniažkov.....verte mi.

 

Príjemné čítanie želám.....

 

Cink cink.

 

 

 

 

 

Moje rána

Vonku je ešte tma.....ale vtáky už dávno hlasito švitoria. Kdesi v diaľke tiež počuť motory uháňajúcich áut, ale ešte sú dosť slabé na to, aby prekričali ten vtáči spev. Zaspala som dnes. Zas a znova. Budík zvoní...vypnem ho a spím ďalej. Zvoní znova, zas ho vypnem a spím ďalej. Viem, že nemusím vstávať...ja len chcem. Keď sa potom konečne preberiem, hnevám sa na seba, že som si dožičila tak prepotrebný spánkový luxus. Vo väčšine dní je tento môj hnev opodstatnený, lebo mám toho x a y , čo chcem urobiť. Nie však teraz. Teraz som stratená vo svojej vlastnej časosfére. Za tie roky, čo tvorím , som sa naučila...že nasilu  nič nedám. A tak sa chytám niečoho, čo ma hladí...steh po stehu.....pokoj, pokoj......vyšívam......

Plánujem, čo s dnešným dňom.....že bude asi podobný tomu včerajšiemu.....že ho prežijem s Jorikom.....že sa budem o neho opierať...rovnako, ako on o mňa. (Avšak ja to viem robiť nenápadne.)

Občas som sama udivená z toho, s akým pokojom mu po ypsilontý krát ukazujem pavučinu v podchode, hladkám fialové hlavičky kvetov, menujem čisla domov, hoci ich už poznám naspamäť. Až k večeru na mňa padá únava....nevládzem držať fixy v rukách.....chcem sa len stočiť v papasane a spať. Aj kúpeľ je príliš namáhavý. V noci sa miesto pokojného spánku budím a kontrolujem Jorika....či mi neušiel spať na balkón, kam má tendenciu posledné noci utekať. Svietim na neho mobilom a doslovne sa desím vlastných citov, ako veľmi ho milujem. Bozkávam mu kolienka tými ubolenými perami a teším sa. Hej, posledné dni som viac mamou ako výtvarníčkou.

Ale ani tá vo mne neutíchla úplne. Pýta si svoje slovo kedykoľvek sa bez hanby zložíme  v obchode pred regálmi s knihami , v ktorých si buď len listujeme alebo aj čítame. Tie sekáčové sú najlepšie. Už ich mám doma riadnu zbierku:). Niektoré balím a posielam tam, kam takých kníh niet, niekomu, kto je rovnako ja, knihami posadnutý.

Všimla som si však zvláštnu vec..( len tak náhodou som sa dozvedela) že niektoré z mnou propagovaných kníh, si ľudia na základe mojich slov kúpili!  Prečo nie, že áno ? Len mne to príde tak neuveriteľne úžasné! A tak.....

..som dostala nápad...že si tie svoje knižné skvosty nebudem nechávať lakomo len pre seba, ale sa o ne s vami podelím.

 

....možno aj preto, že knihy sú poklady , ktorých nikdy nie je dosť . Fakt, že by som svojim blogovaním mohla napomôcť ich ďalšiemu predaju, ktorý je v dnešnej dobe , keď sa čítajú skôr komenty na Facebooku, skôr vzácny ako bežný, ma nesmierne teší pri srdci.  A tak ani trocha neváham začať s mojím novým plánom a to...postupne(ako mi to čas dovolí) ukázať vám  to najkrajšie(aspoň  podľa mňa), čo mi pod prsty prišlo. No a začnem touto krasotinkou.......

...ale to až v ďalšom blogu. Aby toho naraz nebolo priveľa.....

 

Cinkylinky....

 

 

Halóóó.......

Halóóó......je tam niekto? Tu Vierka. Som dospelá, dokonca mamina...hádam nevadí. Hľadám niekoho, kto ma povedie. Ale neviem kam.....asi na cieli nezáleží, len aby som sa prestala báť. Podmienkou je pevný stisk.

Dnes ma čaká zubár.

Som vydesená na smrť. Neviem, čo mám čakať. Som unavená z injekcií v spodnej časti mojej tváre. Dnes ich isto zopár znova dostanem. A po pár dňoch zas .... Žmolím si prsty medzi slovíčkami, čo ťukám na klávesnici môjho notebooku. V rozprávke Janka a Danka sa dvojičky v strachu pred búrkou zmenšili tak, že sa schovali u slimáka Paľka. Pozerám na seba , či sa nezmenšujem... hm, furt som rovnako veľká. Na plastike, ktorú som prvého apríla absolvovala , som bola vychválená, ako sa hojím. Až na jednu drobnú procedúru a ďalšiu možnú o pol roka, bola som schválená ako pohľadu hodná a spôsobilá do ulíc medzi ľudí. A aby sa mi ľahšie dýchalo.....moje zranenie bolo popísané ako traumatické a dostala som nárok na terapeuta, aby ma naučil nebáť sa znova slobodne behať. Až sa  to naučím a nebudem následne bežať až príliš rýchlo.....zastavím sa a napíšem vám o tom, lebo....možno....aj medzi vami sú takí, čo sa boja. Nie behania....hocičoho. Možno, keby som poznala to tajomstvo už teraz......nebála by som sa ani dnešnej zubárskej návštevy.

Ibaže ho nepoznám a bojím sa.

A tiež sa bojím kadečoho....najskôr aj preto kreslím na požiadavku....nakresli hocičo....škriatkov ochráncov....

 

...a možno aj preto som posledné dni, keď sa dalo....prekutrala koše v sekáčoch ,či v nich nenájdem ušmudlané talizmany. Také, čo kedysi komusi pomohli. A viete čo? Našla som . A nekúpila. Ale dospela som k cennému záveru (hoci, moja súkromná štúdia spočíva na dvoch plyšákoch ,ale i to je úspech).....že s milovanými hračkami je to rovnako ako s milovanými ženami. Kedysi dávno , musela som byť ešte slobodná, keď som takéto veci čítala....., som sa dočítala čosi krásne. Že chlapov priťahujú ženy milované svojimi partnermi..., lebo fakt, že sú milované z nich žiari, sú sebavedomejšie, slobodnejšie....spokojné so sebou. Napriek tomu ich nezadané , po vzťahu bažiace  kolegyne, sú stiahnutejšie a definitívne nemajú tú pomyselnú iskru, ktorá chlapov priťahuje. S milovanými hračkami je to to samé. Držala som ich v rukách....užmolené rokmi, obnosené, vyšúchané a mŕtve. Nič. Isto iste, začínam chápať single ľudí...., nájdu sa aj milované hračky bez milujúcej osoby, ktoré žiaria....len ich treba dlhšie hľadať.

 

Myslím, možno...prejdem dnes šuflíkom svojich osobných talizmanov a nejaký si dnes so sebou na to poobedňajšie sedenie vezmem. Vám želám miliónkrát krajší deň bez zubárskej vŕtačky.

 

Cink cink !

 

Keď sa to vo mne rozbúši

V posledných dňoch sa mi to stalo dvakrát. Dosť na to, aby som to prehliadla. Dosť na to, aby ma to nezaskočilo a neprinútilo sa ma opýtať, či som  v "poriadku" ? Odpoveď na to doteraz nemám a už ani nehľadám. Asi preto, že nech sa vo mne jedná o akúkoľvek úchylku, je to po prvé v podstate neškodná úchylka a po druhé, je okolo mňa už toľko nálepiek( mám na mysli nálepky všade okolo nás, akými sa medzi sebou ľudia častujú a mnohé - mnohé z nich sú nemilé) , že sa sama nálepkovať nechcem. Napokon, ostalo mi na to tak pekne na duši, že ešte i teraz, keď ťukám tieto písmenká, sa usmievam. A verte mi, na duši mám skôr daždivo posledné mesiace..., nie kvôli sebe, to nie....ale kvôli mamke (mamina je krajšie slovo, hádam aj modernejšie, kúlovejšie....dozaista , no ja nemám maminu. mám mamku. ) . A tak, keď sa stane čosi tak hrejivé ako sa mi stalo, chránim si to v sebe ako poklad. A nech je aj úchylný.

Prvýkrát sa mi to stalo v sekáči ,v študentskej časti neďaleko centra mesta, v ktorom teraz bývam. Jorik sa hral, ja som mu hľadala jarnú bundu (prosím, až na ojedinelé výnimky, ako čiapočky tenké, ktoré anglické deti nepoznajú a teda nie sú v sekáčoch a za ktorými sa vezieme výťahom na druhé poschodie v obchodnom móle do HaM- rozumej, akýkoľvek dôvod na stískanie výťahových gombíkov je u nás vítaný :)kupujem všetko obnosené). A miesto bundy, našla som na zemi bielu plyšovú hračku, hoci si nie som na 100% istá , či to bol plyš. Bol tak vyhladený , že sa nedal rozoznať. Nikde nijaká cenovka.... Očami som blúdila po obchode a pár sekúnd na to sa majiteľ našiel . Možno 4ročné dievča...., hračka jej vypadla  z košíka na bicykli, na ktorom sa po obchode vozila. Tak trochu smutno mi ostalo, priznám sa. Ako, bolo mi jasné, že takú ušmudlanú hračku by dnešní predavači v sekáčoch bez váhania vyhodili, ak by ju aj niekto priniesol . Ich koše sú plné hračiek neošúchaných, najlepšie,ak majú aj visačku. Myslím, že tomu nerozumejú. Možno, ak by si prečítali knihu The Velveteen rabbit od Margery Williams, rozumeli by mi. Prisahám, keby sa to malé dievča o tú neidentifikovateľlnú hračku neprihlásilo, vzala by som ju k pokladni a kúpila by som ju.

Druhýkrát sa to stalo v buse, keď som sa s Jorikom vracala z našich doobedných potuliek. Pred nami sedela rodina s dvoma deťmi. Jedno z nich, dievča, jedlo čokoládový muffin a čokoládu malo všade možne, hádam aj za ušami. Z kočiara na zem čosi spadlo , matka to zdvihla a podala dievčaťu. Prosím pekne, bol to potkan z rozprávky Ratatouille ! Ako už len môže byť potkan Ratatouille od Disneyho magický???? A bol! Keby sa dal kúpiť, kupujem! Všetko na ňom viselo.....guľôčkavelo sa....seriózne sa pýtam - koľkokrát musí človek plyš pohladkať ,aby sa takto zmenil? A to dievča, lenčo mu babka vyutierala čokoládovú tvár , prechádzala si po nej tým potkaním pokladom a mne bolo jasné, že sú za tým roky podobného mojkania sa .Verte mi, je jedno aká hračka to je, keď je dieťaťom milovaná, zmení sa, dostane život. Videla som to na vlastné oči. Ak už nik iný, Margery Williams mi rozumie.

Včera som bola s Jorikom v Toys are us. Len zbežne sme prebehli sekciu plyšákov ( nevyzerá to nádejne pre mňa. Môj syn mi najskôr nijakú hračku nevyhladká.) , aby sme zaparkovali pri ružových magických paličkách ( áno, nech žije ružová! nateraz...už čoskoro bude fuj, to mi je jasné :).  Tie hračky tam....tie nové továrňou voňajúce plyšáky....ani jedna z nich nemala v sebe život. Aj som mala nutkanie si jednu z nich vybrať a skúsiť, či také kúzlo ešte sama dokážem...ale hneď som sa sama skolila a očastovala sa slovkom "smiešna". Namiesto toho som doma vzala do rúk fixy a nakreslila si zberateľa týchto kedysi milovaných hračiek.....

 

 Ak sa tak má stať, raz mi jednu podhodí do cesty a v okolí nebude nijaké štrbavé dievča, čo mi ju vyfúkne ..... :).

A ..,na inú tému, keď už spomínam zberateľa a kreslenie, nakreslila som tých magických postavičiek o trošku viac...celkom tri. Tu hľa sú ďalší dvaja.....moja priadka vlnová ...

 

 

...a hľadač múz.... ak ich nájde, vpletá si ich do vlasov, odtiaľ nevypadnú....

 

Na záver, neviem si odpustiť, ak máte doma živú hračku a je vám k ničomu, len zavadzia..., napíšte mi. Ak to bude taká tá pravá ušmudlanina, z ktorej sa to vo mne rozbúši, rada si ju adoptujem. U mňa jej bude dobre, verte mi.

 

Cink cink cinky link !

 

 

Také skoro ranné zajačie písanie

Stehy sa hoja. Nite  sú už von. Tie v ústach sa samé nadobro rozpadli. Opuch odpúcha. Ostala už len malá hrča nad vrchnou perou. Ostali tiež čiary, mapy....neprebádané územia mojej novej tváre, ktoré sa každým dňom menia ako nadobúdajú svoje presné hranice. Ústa sa smejú, kýchajú,zívajú.....v bozkávaní zlyhávajú. Ešte stále nevedia správne jesť , pijú výlučne na slamku. Mamkine výsledky boli stručné a smutné. Jej hlas je slabší každým telefonátom. Ostala som trčať na Mont Evereste môjho strachu a neviem z neho zliesť dole.

A predsa sa smejem....šteklím Jorika, bozkávam ho tými nefunkčnými perami, objímam ho ,možno aj viac, než by som mala , stotisíckrát mu do dňa poviem, že ho milujem. Kreslím, vychutnávam si Newyorský cheesecake a horúce jahodové mlieko. Čítam blogy, pozerám videá, sledujem Farmu:). Vonku sa babuším do čiapky ,do nosa chytám jarný vzduch ako s Jorikom počítam pavúky v kamenných stenách čo lemujú cesty. Rátame domy, čítame čísla.....sledujeme pouličné lampy, či sa niektorá nezabudla na deň vypnúť.

Nie je nič v mojich rukách, čím by som mamke mohla pomôcť. Nemôžem si za ňu ani len  jeden jediný deň odtrpieť. Aby si v kľude pospala, vybehala sa, nasmiala.... Musí si všetku tú bolesť sama niesť a ja sa chlácholím len tým, že veď ani sama netuším, aká bolesť čaká na mňa. A čaká? Stále jej volám každý deň, viem, že čaká. Občas dôjdu slová, lebo volám a nemám čo povedať. Len ju chcem počuť, lebo neviem kedy si už taký luxus nebudem môcť dovoliť. A tak rozprávam hlúposti.

A najskôr z rovnakých pohnútkov, z akých vytáčam mamkine číslo, šijem aj naivných bielych zajacov. Bude niekto veriť v ich magickú moc , ktorú sa do nich snažím všiť? Aká mocná je ich moc, keď ja, ako ich autorka neviem ani len vlastnej mamke zdravie pričariť?

Je rozprávková. Taká naivná. Rovnako snivá ako samotné biele zajace. Takmer každý obdeň ich chodím  obdivovať do miestneho chovproduktu. Zatiaľ čo Jorik s úžasom v očiach sleduje vtáky vo voliére, ja stojím pri ohrádke a obdivujem pokoj tých ušatcov. Mavajú aj také so snehobielou srsťou. Netreba veľa fantázie aby jeden uveril, že sú magické.....

A tak ich šijem, akoby mali zachrániť svet. Akoby tam vonku malo byť stádo dievčat , ktoré v tú moc veria a ktoré potrebujú zachrániť. Rovnaké dospelé dievčatá ako som aj ...... ktoré pomedzi vrásky veria v rozprávky.

------------------------------------

 

Hm, aj Veľká noc im praje. Ale z úplne iných pohnútok.

 

Lúčim sa s vami nateraz a , pre istotu, takto v predstihu, lebo možné je , že sa sem už do Veľkej noci nedostanem, želám vám krásne sviatky. Nech vás tá ľadová voda, ktorou vás dievčence oblejú, ozaj ochráni od všetkých chorôb. Nech sme všetky zdravé !

 

Cinkylink.