Na chvíľu som v sebe zhasla

Na chvíľu som v sebe zhasla a začala som plakať. Trvalo to tri dni. Ostala som prekvapená, ako málo stačí nádeji aby sa zmenila....nie, nie zmenila...aby sa stratila. Aspoň tej mojej nádeji. Pán Google, ďakujem pekne, ju vygumoval a stačilo mu na to pár riadkov a všeho všudy aj pár minút. Moja myseľ nevie vypnúť. Bez prestávky v nej stále čosi prehrávam...mihajú sa momentky z detstva, z dospievania....ach tie vône..., sú prítomné aj dnes, sníva sa s nimi ľahšie a všetci, i tí, čo tu už dávno nie sú, znova ožívajú. Žmýka mi to srdce, prisahám. Cítim, ako mi uteká kamsi na chrbát, medzi lopatky a potom sa vráti ,aby znova trepotalo v hrudnom koši. Ani jeho nevynechám. Občas sa rukou dotknem tých mojich vyčnievajúcich kostí na hrudi a načúvam mu ako bije. Život. Tak znie život. Občas dokonca priložím ucho k Jorikovej hrudi a .....som ako špión očarený a vystrašený z toho , čo práve počul. Začínam sa báť, aby ten tlkot nedajbože nestíchol skôr ako ten môj. Začínam sa báť o tlkoty sŕdc vôbec. Koľko strachu v sebe mám!

A mamina bojuje. Viem, že bojuje i keď mi to nepovie priamo, len ju počujem...hlas je to ? vzlyk? ...kdesi tam na konci , v pozadí telefónneho spojenia. Nič to, vravím si. Zabolí troška, (viac než troška) zavolám zajtra. A občas, hoci neverím, modlím sa.

A pomedzi to kreslím.

,,Ako môžeš kresliť Vierka?" spýtala sa ma sestra a ja som sa zahanbila v sebe samej. Tvorenie znamená radosť a to by som teraz nemala. No neviem ináč. Potrebujem čmárať. Fixy, ktorých som sa tak bála, sa s mojimi prstami spriatelili rýchlejšie, než som čakala a istota, akou sa ukladajú na papieri, rozpíjajú , farbia....potrebujem ju cítiť. A bojím sa, priznám sa, že možno čoskoro ich nebudem vládať uniesť a tak chcem zo seba vyčmárať čo sa dá.

Viem, sestra mi nič nevyčíta. Posledné dni vymieňame si medzi sebou podobné otázky....nezmyselné občas, akoby sme vo svojich rokoch po 30tke ešte nevedeli, čo sa patrí, či sa pri sedení majú držať kolená spolu alebo nie.

Smiešne (možno) na tom je len to, že my na tie otázky občas odpovede ozaj nepoznáme.

A tak jej vravím, že či nebodaj nevznikli tie najkrajšie diela práve v časoch, keď ich autori smútili?

 

A kreslím ďalej....

 

 

A čmáram....a farbím a pomáha to. Myslieť troška menej.

 

 

 

 

 

 

 

 

Úprimne dúfam, že vy sa o tlkoty sŕdc báť nemusíte.

 

Bum...bum...bum...bum...