Veci

Volám jej. Mamine. Včera, aj predvčerom....nechala som telefón zvoniť, dokiaľ ho nezdvihla a nechala som ju vyplakať sa a so všetkým optimizmom, čo som v sebe naškrabala , zhovárala som sa s ňou o nej, o nemocnici, o nás, o Jorikovi (nekonečná téma, lepšia ako počasie) a o budúcnosti a optimizme v nej. Zdala sa mi stojac pevne na zemi , s očami otvorenými dokorán, všetko vie, všetko si zrátala, všetky možnosti prešla, vyhodnotila. Nie každý výsledok sa jej páči, ale ani slovko neminula na sťažovanie sa. Som na ňu hrdá. Povedala som jej to? Myslím, že áno. Ako aj to , že ju mám rada...to nezvyknem vravievať, lebo si myslím, že to vie... Aké hlúpe odo mňa , že?

Pokojnejšia trošíčka, stále kreslím v každú voľnú chvíľku, ktorá sa naskytne. Bodkové nosy som vymenila za ovály a teším sa z toho, ako veľmi sa dá nosom zmeniť charakter.

 

 

Nosálkovia..., už som vám o nich písala.

Hľadám sa teraz cez nich....priatelím sa s nimi, zatiaľ , čo je môj reálny svet plný môjho syna.

 

Ešte stále som sa ďaleko nepohla s denníkom....no čo už?

 

Akurát ho žltou niťou obšívam...

 

A uvažujem nad maminou a nad všetkým a občas sa usmievam a občas zatláčam slzy. Snažím sa prechádzať dňami akoby sa nič nedialo. Všetko dôležité, zraniteľné, schovala som si v sebe . Ako...ako keď som sa cez smsku dozvedela o mamine po prvýkrát... ,,Vierka prepáč, že ti musím oznámiť takú hroznú správu, ale mamka má....."  Tú správu som našla, keď som sedela v O2 za stolom, oproti mne blonďavá pracovníčka s úsmevom od ucha k uchu, žiadala odo mňa prečítať kód, čo mi sms správou práve poslala. Pozrela som do prijatých správ, Jorik sa hojdal na stoličke vedľa mňa a v tej rýchlosti videla som nie len O2 správu, ale i tú  strašidelnú úvodnú vetu od sestry ,,Vierka prepáč, že ti musím.... " Nadiktovala som kód , opätovala úsmev, nakázala Jorikovi každému zamávať na rozlúčku . Odrobila som si svoje...prebalila Jorika, zaspievala mu, uspala ho na sebe...akoby sa nezmenil deň.

A tlačiac kočiar plakala som a schovávala svoju červenú tvár za čiapku a potom, nechajúc slzy uschnúť, znova som sa tvárila , že sa nič nestalo.

 

Ktosi múdry (dozaista múdry bol) kedysi povedal, že život je raz taký, ľudia a veci v ňom prichádzajú a odchádzajú.

 

Ha, je omnoho ľahšie nechať to na veci ako na ľudí.

Nie je pre mňa zdrvujúce povedať zbohom môjmu obľúbenému skicáru...ktorý sa ma náhle rozhodol opustiť....(myslím, že to až tak náhle nebolo....)

 

 

 

...troška ťažšie už je pre  mňa privítať fixy(hoci ich poznám od detstva, v mojom odrastenom svete sú pre mňa novinkou), lebo sú tak pramočiare a neodpúšťajú chyby....

 

 

 

Ach ako skáčem....od témy k téme, môj počmáraný svet verzus ten môj......proste môj.

Ale dajú sa také "veci" vôbec pospájať ?

 

A keď som už pri veciach.....

 

...viete, čo je krásne? Že keď sa dejú VECI , veľké veci, zlé veci, smutné veci....prichádzajú vám do života ľudia a ich VECI a ich príbehy, ktoré by ste ináč nečakali a zapĺňajú vám svet a pomáhajú pochopiť ho , vidieť ho z iných nepoznaných strán....učia vás znova dýchať. Neskutočné, ako je to načasované. A ja stojím s otvorenou náručou a prijímam toto všetko ako vyhladované zviera. Bojím sa, že nemám dno.

 

Vonku je dnes zatiahnuté. Tak príjemne, čajíčkovo. O chvíľu je so mnou Jorik a deň sa šialene rozbehne. A keď bude bežať a ja s ním , nezabudnem sem tam natiahnuť ruku a uchmatnúť si tie malé drobné inšpiratívne odkazy, aby som sa nimi obalila a učíčíkala sa.

Večer znova zavolám mamine.

 

 

Cinky link.