Ubehol taky dlhy cas od mojho posledneho blogu..... Naposledy, ked som pisala, som mala na rukach bolestive mozole. Davno sa zahojili. Hoci sa este daju vycitat z mojich ruk, uz zabudli boliet. Vo svojom novom byte uz dokonca tyzden byvam a co je este zaujimavejsie, uz v nom ani nie som sama. Nie je to clovek,co mi robi spolocnost, ale psik. Dala som jej meno Holly, ale neviem si na neho zvyknut. Teraz myslim to meno, hoci i my dve si budeme musiet na seba zvyknut . Vcerajsia prva noc nebola vyhra.... Som hore od tretej a ani to spanie predtym nebolo bohvieco. Nacuvala som kazdemu buchnutiu, skrabaniu, skucaniu.... Mozno jej chybali sestricky, mozno mamina...,mozno zname prostredie. I ja som neista. Nie som vzdy taka silna, ako by som chcela byt. Byt sama moze byt fajn, ale obcas je prepotrebne niekoho pri sebe mat. Jeden sa sam o seba opriet nemoze.
Ale nechcem pisat iba o neistote ci pochybnostiach. Kto ich nema? Ak verim v to,ze vsetko ma svoj zmysel , tak i moje sucasne postavenie zmysel ma. A moje umenie tiez. Pride mi neskutocne ako sa mi dari. Moje veci sa pacia! Dostavam emaily a pochvaly a ja ich hltam a hltam a hltam.... Oh, ako dokazu slova hriat! Milion krat dakujem! V poslednom case som dost rozcitlivena, rozplace ma kadeco. Aj teraz sa mi chce plakat ..., lebo sa tesim,ze moja praca tesi . Ake rozmarne bolo cele moje strachanie?
Dnes asi nezverejnim nijake fotky. Som unavena a viecka mi padaju. Este mam nejake objednavky a skicar s nedokoncenou skicou caka vedla mna na stole. Preto sa rozlucim a len poprajem dobru noc vsetkym,no najma tym, ktori sa tiez ( niekedy)osamote boja.
No comments:
Post a Comment