Na chvíľu som v sebe zhasla

Na chvíľu som v sebe zhasla a začala som plakať. Trvalo to tri dni. Ostala som prekvapená, ako málo stačí nádeji aby sa zmenila....nie, nie zmenila...aby sa stratila. Aspoň tej mojej nádeji. Pán Google, ďakujem pekne, ju vygumoval a stačilo mu na to pár riadkov a všeho všudy aj pár minút. Moja myseľ nevie vypnúť. Bez prestávky v nej stále čosi prehrávam...mihajú sa momentky z detstva, z dospievania....ach tie vône..., sú prítomné aj dnes, sníva sa s nimi ľahšie a všetci, i tí, čo tu už dávno nie sú, znova ožívajú. Žmýka mi to srdce, prisahám. Cítim, ako mi uteká kamsi na chrbát, medzi lopatky a potom sa vráti ,aby znova trepotalo v hrudnom koši. Ani jeho nevynechám. Občas sa rukou dotknem tých mojich vyčnievajúcich kostí na hrudi a načúvam mu ako bije. Život. Tak znie život. Občas dokonca priložím ucho k Jorikovej hrudi a .....som ako špión očarený a vystrašený z toho , čo práve počul. Začínam sa báť, aby ten tlkot nedajbože nestíchol skôr ako ten môj. Začínam sa báť o tlkoty sŕdc vôbec. Koľko strachu v sebe mám!

A mamina bojuje. Viem, že bojuje i keď mi to nepovie priamo, len ju počujem...hlas je to ? vzlyk? ...kdesi tam na konci , v pozadí telefónneho spojenia. Nič to, vravím si. Zabolí troška, (viac než troška) zavolám zajtra. A občas, hoci neverím, modlím sa.

A pomedzi to kreslím.

,,Ako môžeš kresliť Vierka?" spýtala sa ma sestra a ja som sa zahanbila v sebe samej. Tvorenie znamená radosť a to by som teraz nemala. No neviem ináč. Potrebujem čmárať. Fixy, ktorých som sa tak bála, sa s mojimi prstami spriatelili rýchlejšie, než som čakala a istota, akou sa ukladajú na papieri, rozpíjajú , farbia....potrebujem ju cítiť. A bojím sa, priznám sa, že možno čoskoro ich nebudem vládať uniesť a tak chcem zo seba vyčmárať čo sa dá.

Viem, sestra mi nič nevyčíta. Posledné dni vymieňame si medzi sebou podobné otázky....nezmyselné občas, akoby sme vo svojich rokoch po 30tke ešte nevedeli, čo sa patrí, či sa pri sedení majú držať kolená spolu alebo nie.

Smiešne (možno) na tom je len to, že my na tie otázky občas odpovede ozaj nepoznáme.

A tak jej vravím, že či nebodaj nevznikli tie najkrajšie diela práve v časoch, keď ich autori smútili?

 

A kreslím ďalej....

 

 

A čmáram....a farbím a pomáha to. Myslieť troška menej.

 

 

 

 

 

 

 

 

Úprimne dúfam, že vy sa o tlkoty sŕdc báť nemusíte.

 

Bum...bum...bum...bum...

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Srdce bokom

Čosi po ôsmej....ja som sa práve zobudila .Ráno som vstala skoro, ako zvyknem....urobila všetko okolo domácnosti ,ako zvyknem. Zacvičila si, ako zvyknem a zaspala na gauči, ako v posledné dni zvyknem. Je nedeľa. Tomáš je doma a to ma teší, lebo bude možno viac času niečo vytvoriť. Posledné dni , ani neviem ,kde sa stratili, som bola ako námesačná. Mamina je doma z nemocnice, ale ...ešte som s ňou nehovorila. Predvčerom som nemohla, lebo bola unavená a viac menej celý deň prespala a včera? Včera som sa nedovolala. Nie, nebol nijaký problém s telefónnou linkou. Volala moja sestra žijúca v Nemecku. Dobre tak...vravím si. Sme s ňou. Ak nie ja, tak sestra. Aj som chcela čakať, skúšať svoje šťastie telefónne o pár minút neskôr....ale neurobila som tak. Koľko síl má jeden človek na tak jednoduchú vec ako držať slúchadlo pri uchu? Viem, akú výdrž má sestra:). To mamine nespravím. Veď i zajtra je deň.

Miesto toho skrúcala som neokrôchané fixy medzi prstami. Hej, tie fixy, od Lucy. To naše tango na papieri je ešte tak trochu na smiech. XYkrát ováram fixu a prv než ju potiahnem po kresbe, urobím ňou čiaru po cvičnom papieri...ako asi vyzerá? Farba na vrchnáku klame, to už viem. A ako sa prekryje s tou či onou fixou ? Nič nemám v oku. Nič. Ani len ťah, jeho šírku, intenzitu ,silu.., aký za sebou hrot fixy zanechá. No nevzdávam sa. Čím je to, nechápem.... Ja nie som práve odvážna....držím sa starého ako kliešť. Môj manžel by vám vedel rozprávať.... A teraz? Je to dieťaťom , na ktoré si spomínam....ktoré sedí u babky v obývačke za jej dreveným stolom a opatrne detailne kreslí na papier klauna a otvorenú oponu? Dýcham.... vôňa fixová.....jeden z najkrajších parfémov na svete.

Môj stôl sa smeje, tancuje. Jedno miesto pre mňa, druhé pre môjho syna.

 

Všetko na ňom príde mu lákavé.

Posledná zvládnutá ilustrácia sa na mňa usmieva a presviedča, že keď neskúsim nebudem vedieť....

 

..to preto, že ona vie, že sa ešte bojím...či skicu nepokazím , keď jej pridám farby fixové... :).

Posledné dni zbieram odvahu v sebe a váľam si z nej v sebe snehuliaka. Všetko držím pokope. Cítim ako vo mne mrzne a potom sa topí a potom z neho beriem....troška zamrznutej odvahy a bác! Fixy sú tak krikľavé !

Ale páčia sa mi !

A možno by sa až tak nemali....lebo úprimne, niekedy je menej viac a osobne si nie som istá, či by to bez tej čiernej lemovačky nebolo lepšie.

Neskoro.

Môj anjel so srdcom na niti.... Poznáte knihu od Olivera Jeffersona o diečati, ktoré si schovalo srdce do fľaše ,aby necítilo bolesť ? Môj anjel si ho vybral a priviazal na špagát.

 

Na chvíľku odložil bolesť.

 

Hm..., 11 minút presne meškám. Dnes je nedeľa a carboot sale! Som závislá, priznávam sa. Bežím zobudiť Jorika a vám želám krásny tvorivý deň.....a ak treba, nebojte sa odložiť si srdce na chvíľočku bokom. Do fľaše, na motúz.....to je jedno. Ale nespustite oči z neho. Ak by sa stratilo nadobro, bola by to škoda.

 

Cink cink cink.....

 

 

 

 

 

 

 

 

Veci

Volám jej. Mamine. Včera, aj predvčerom....nechala som telefón zvoniť, dokiaľ ho nezdvihla a nechala som ju vyplakať sa a so všetkým optimizmom, čo som v sebe naškrabala , zhovárala som sa s ňou o nej, o nemocnici, o nás, o Jorikovi (nekonečná téma, lepšia ako počasie) a o budúcnosti a optimizme v nej. Zdala sa mi stojac pevne na zemi , s očami otvorenými dokorán, všetko vie, všetko si zrátala, všetky možnosti prešla, vyhodnotila. Nie každý výsledok sa jej páči, ale ani slovko neminula na sťažovanie sa. Som na ňu hrdá. Povedala som jej to? Myslím, že áno. Ako aj to , že ju mám rada...to nezvyknem vravievať, lebo si myslím, že to vie... Aké hlúpe odo mňa , že?

Pokojnejšia trošíčka, stále kreslím v každú voľnú chvíľku, ktorá sa naskytne. Bodkové nosy som vymenila za ovály a teším sa z toho, ako veľmi sa dá nosom zmeniť charakter.

 

 

Nosálkovia..., už som vám o nich písala.

Hľadám sa teraz cez nich....priatelím sa s nimi, zatiaľ , čo je môj reálny svet plný môjho syna.

 

Ešte stále som sa ďaleko nepohla s denníkom....no čo už?

 

Akurát ho žltou niťou obšívam...

 

A uvažujem nad maminou a nad všetkým a občas sa usmievam a občas zatláčam slzy. Snažím sa prechádzať dňami akoby sa nič nedialo. Všetko dôležité, zraniteľné, schovala som si v sebe . Ako...ako keď som sa cez smsku dozvedela o mamine po prvýkrát... ,,Vierka prepáč, že ti musím oznámiť takú hroznú správu, ale mamka má....."  Tú správu som našla, keď som sedela v O2 za stolom, oproti mne blonďavá pracovníčka s úsmevom od ucha k uchu, žiadala odo mňa prečítať kód, čo mi sms správou práve poslala. Pozrela som do prijatých správ, Jorik sa hojdal na stoličke vedľa mňa a v tej rýchlosti videla som nie len O2 správu, ale i tú  strašidelnú úvodnú vetu od sestry ,,Vierka prepáč, že ti musím.... " Nadiktovala som kód , opätovala úsmev, nakázala Jorikovi každému zamávať na rozlúčku . Odrobila som si svoje...prebalila Jorika, zaspievala mu, uspala ho na sebe...akoby sa nezmenil deň.

A tlačiac kočiar plakala som a schovávala svoju červenú tvár za čiapku a potom, nechajúc slzy uschnúť, znova som sa tvárila , že sa nič nestalo.

 

Ktosi múdry (dozaista múdry bol) kedysi povedal, že život je raz taký, ľudia a veci v ňom prichádzajú a odchádzajú.

 

Ha, je omnoho ľahšie nechať to na veci ako na ľudí.

Nie je pre mňa zdrvujúce povedať zbohom môjmu obľúbenému skicáru...ktorý sa ma náhle rozhodol opustiť....(myslím, že to až tak náhle nebolo....)

 

 

 

...troška ťažšie už je pre  mňa privítať fixy(hoci ich poznám od detstva, v mojom odrastenom svete sú pre mňa novinkou), lebo sú tak pramočiare a neodpúšťajú chyby....

 

 

 

Ach ako skáčem....od témy k téme, môj počmáraný svet verzus ten môj......proste môj.

Ale dajú sa také "veci" vôbec pospájať ?

 

A keď som už pri veciach.....

 

...viete, čo je krásne? Že keď sa dejú VECI , veľké veci, zlé veci, smutné veci....prichádzajú vám do života ľudia a ich VECI a ich príbehy, ktoré by ste ináč nečakali a zapĺňajú vám svet a pomáhajú pochopiť ho , vidieť ho z iných nepoznaných strán....učia vás znova dýchať. Neskutočné, ako je to načasované. A ja stojím s otvorenou náručou a prijímam toto všetko ako vyhladované zviera. Bojím sa, že nemám dno.

 

Vonku je dnes zatiahnuté. Tak príjemne, čajíčkovo. O chvíľu je so mnou Jorik a deň sa šialene rozbehne. A keď bude bežať a ja s ním , nezabudnem sem tam natiahnuť ruku a uchmatnúť si tie malé drobné inšpiratívne odkazy, aby som sa nimi obalila a učíčíkala sa.

Večer znova zavolám mamine.

 

 

Cinky link.

Prišívam niťami

Chcem sa Vám vyžalovať. Vyžalovať sa zo strachu, ktorý v sebe mám a ktorý neviem uhasiť.  Beriem do rúk nite a zošívam nimi odstrihnuté kúsky kávou farbených secondhandových šiat. Prišívam ich na denník, prišívam ich ledabolo, akoby na tom nezáležalo, hoci ...čo si budem klamať, záleží mi, och záleží, aby bol výsledok ledabolo dokonalý.

 

 

 Prišívam svojich posledne vyčmáraných nosálkov a celý ten čas, ako vpichujem ihlu dnu a vyťahujem ju von, šepocem tým stvoreniam o svojich obavách.

 

Nesmejú sa, neodpovedajú, načúvajú....

 

 

 

 

 

,,Viete drahí maličkí, mamina mi ochorela...."

Ticho.

,,Viete moji nosatí, bojím sa...." priznávam sa. Čosi vo vnútri sa mi sťahuje do uzlíka. Fuch. Uvažujem, či si šťastie robí značky, kde už bolo a kde nie. Či mu nevadí vrátiť sa do tej istej rodiny dvakrát alebo si povie, tu som už bol, teraz pôjdem inam. ,,Čo myslíte ?" Ale nosálci také veci nevedia.

Snažím sa odplašiť myšlienky plné obáv, ale zlyhávam.  Toť nedávno, stretli sme v parku maminu s červenou bodkou na čele. Oči sa jej smejú, keď rozpráva, jej syn , o dva mesiace starší ako ten môj, pobehuje okolo nej a sype zo seba nezrozumiteľné slabiky ....nuž, veď vravím,  presne ako  môj. Dohadujeme sa na stretnutí, nech sa deti uhrajú....a ja sa teším a zvažujem, keď sa na ne dívam, ako si medzi seba delia požičanú peňaženku a  svoj nekonečný džavot, či...ak sa situácia nezmení, nebudú jedného dňa stáť jeden proti druhému so zbraňou v ruke.

,,Ach nosálci...." pokračujem v spovedi , ,,čo ak....čo ak raz....sa splnia slová, ktoré som počúvala zo všetkých strán, keď sa Jorik narodil. Chlapec, vraveli, ďalší chlapec na svete? Veľa chlapcov sa rodí, bude vojna. A teraz? Videá, komenty, správy.... neviem zatvoriť oči. Namiesto toho, nemilo okopávam v sebe záhradku a čakám, čo mi z tých mojich semiačok strachu vyrastie. Priznám sa Vám, kujem plány....nie , do takých čias som syna nechcela priviesť. Unesiem ho do Kanady, kým sa dá.... A čo mamina? Unesiem aj tú ?"

Prišívam....prišívam niťou pofarbené handričky, zošívam i seba v sebe samej. Oh, dúfam, že raz sa odpáram...

,,Viete čo nosálci......ono sa čoskoro dozviem odpovede na svoje obavy. Čosi mi vraví, že rakovina a vojna nie sú veľmi trpezlivé. "

Jorik sa čoskoro zobudí. Zoberiem ho do mesta, pôjdeme sa niekam prejsť. Obloha je jasná. Bude krásne, ako aj včera bolo. Nechám ho smiať sa a budem sa smiať s ním.

A budem naďalej kresliť naivne detské maľbičky plné naivnej tyrkysovej.

,,Čo myslíte nosálci, je tyrkysová naivná? Mne sa zdá, že je. "

Ale...pochopiteľne, to nosálkovia nevedia.

 

 

 

Cinkylinky Bonkybonk.