BOBEK IN UK (Anja)

Je čosi po siedmej. Jorik ešte spí a manžel sa vráti z roboty skôr, než dopíšem tento blog. Jem ovsené koláče, pijem ríbezľový džús. Som ospalá. Včerajší dážď a vietor mi nedovolili v noci spať , dnes ma zase z postele vytiahla túžba ušiť novú bábiku. Pravda je, že som ešte neušila ani steh. Iba som nafotila Anju, bábiku s vláskami ryšavými ako mrkva. Nevedela som odolať. Našla som ju na stole, ako sa zhovára s Estellou a prisahám, počula som ich šepot....ich bábikovské príbehy...ako sa niesli ranným tichom našej obývačky. Cítila som sa ako dieťa . Poznám ten pocit dôverne, hoci mám dávno po 30tke. Zacinká vo mne a ja náhle verím, do kosti hlboko verím, že bábiky žijú.Presne ako keď som bola malá...každá bábika mala svoj príbeh. Teším sa , že tú naivitu v sebe ešte mám. A teším sa o to viac, že ju objavujem v bábikách, ktorým som nie len šaty ušila, čo som zvykla ako dieťa, ale že sú celé zhotovené mojimi rukami. Každý steh ihlou, poctivý a presne taký, ako ma ho naučila moja babina. Milión pohladení prstami má isto tiež magickú moc....och,aká som rada, že nachádzam to, čo som hľadala. Moje malé ja.

A toto je ona....moja Anja.

 

 

Takto sa pomaly rodila....

...v káve máčanou spodničkou....

...s kávou farbenými kvetinovými šatami...

Očká boli veľkým míľnikom....už vidí aj ona mňa...

Tu už stojí v objatí Estelly...

...hrkútajúc .

 

Som na ne pyšná a povedala som im to.

Som im vďačná, že ich mám, že sa vypýtali z toho secondhandového trička na svet ku mne,k nám.

Dnes cinkajú spolu so mnou na záver...

čarovné, detské a rozprávkovo magické,

aké len bábiky vedia...

 

CINK CINK CINK.