Bobek in UK (po dlhej dobe)

Všimla som si, že z času na čas a ono sa to akosi pravidelne stáva, s väčšími či menšími prestávkami, stane sa v mojom živote niečo, čo ma na istý čas zastaví. Stiahnem sa, nepíšem a hoci tvorím, len málo zo svojej práce zverejňujem. Tieto odmlky sú skôr zlé ako prospešné, ale neviem si pomôcť, akoby som mala strach, že sa prerečiem, že nebudem schopná zakryť to, čo ešte sama v sebe potrebujem stráviť, že to ľudia uvidia, budú sa pýtať. Tak napríklad Jorikove dýchanie ma vykoľajilo. Odrazu sa kdesi nad nami vznášal obláčik s názvom astma a kým som ho celý nevdýchla do seba a nepochopila, že je to ozaj len obláčik a zároveň sa pripravila na možnosť, že možno sa ten obláčik, ak už ho tak voláme, ozaj jedného dňa zhmotní, nedokázala som písať a už tobôž nie o tomto konkrétnom prípade. Ako matka medvedica, chcela som chrániť, hájiť, zakrývať. Ale prečo? Asi pred ľudmi, ktorí sa nečakane spýtajú: tvoj syn má astmu? Nemá! Vrieskam, len vírus....ale možno....čas ukáže. Aha, tak možno.  Je to zvedavosť alebo potreba ľudí počuť o cudzom nešťastí, aby si zmiernili tie svoje? A tak sa v mojom živote dejú veci pekné a nepekné a ja reagujem stále rovnako, sťahujem sa do ticha. Ale v tom tichu naďalej žijem a tvorím....a plánujem a mením nám budúcnosť, ako som ju toť nedávno so svojím drahým zmenila naruby a z Bristolu , kam sme plánovali ísť sa odrazu stal Plymouth. Všimli ste si niekedy, aké zázračné to je? Keď sa z neznámej bodky na mape stane odrazu miesto, ktorému ste na čas dali prívlastok domov a už nikdy - nikdy nebude iba neznámou bodkou? Bristol tou neznámou bodkou zatiaľ ostáva. Ešte sme na neho nedorástli. Nevadí, neskôr..možno. Ak sa nám ešte bude chcieť, lebo našli sme si krásny, suchý, útulný a novučičký bytík v Plymouth , v štvrti, ktorá je ako labyrint plná kvetov a trávy a ktorú by som, ak už nálepkujem, obnalepkovala slovom rodina. Sťahovanie nás čaká budúci víkend a troška sa obávam nového začiatku, zvykania si na nové miesto...ale už som vytrénovaná, viem, že každý deň to bude lepšie, až raz, ani  nezbadám kedy to bude presne, budem v Plymouth doma. Teraz som však ešte v Torquay, v meste, kde na pobreží stavajú obrovské koleso, kde sa to hmýri ľuďmi slniacimi sa na lavičkách , kde čajky škriekajú tak nahlas, že prehlušia aj zvuk uháňajúcich motorov. Sedím na gauči a vedľa seba mám svoje dve nové bábiky, tretia čaká v plechovej krabici na svoje zošitie.

 

 

 

 

 

Jolanda a Anete sú moje posledné ušité poklady, ešte som ich nikomu neponúkla. Hm, musím sa priznať, že posledné dni mi výroba bábiky trvá dlhšie, akoby som ju kdesi hľadala,lovila, dlho dumám, skúšam, obmieňam....Takto extra dlho som napríklad šila svoj námornícky pár:

 

Wandu a Wilmushku.

Zato bábiky predtým sa šili ľahko a rodili sa prirodzene, nez zádrheľov...

 

 

 

 

Nesťažujem sa. Myslím, že to tak proste musí byť. Možno aj preto, aby som sa niekam posunula. A ja úprimne dúfam, že sa posúvam.

:)Jorik vstal. Počujem jeho "hm,hm...." a búchanie o drevený rám postele. Usmievam sa, lebo takto sa u nás začína deň . Môj ukradnutý čas len a len pre seba sa skončil. Čo som stihla, to som stihla, o zvyšok sa pokúsim zajtra. Teraz nabehnem do spálne, vybozkávam to malé voňavé v perinách a denno- denný rituál sa začne odkrúcať. Krásnu nedeľu vám všetkým želám!

 

Cinkylinkybonky bonk!