Knižka druhá

Dlho som zvažovala, ktorú ďalšiu knihu vytiahnuť z police a predstaviť vám ju. Problém totižto je, že mnohé ,kvôli ilustrácii kupované knihy, nemám prečítané, len obkukané a hoci môjmu dedkovi to takto stačilo...., mne sa tá absencia prečítaného nepozdáva. A tak som sa rozhodla ísť po istote a predstaviť vám svoju srdcovku, ktorú je brutálne ťažké nájsť v sekáčoch , hoci, keď nad tým dumem,  ani v mestkých  knižniciach mi ešte nepadla pod prsty..... Dalo by sa povedať, že vinníkom bude ilustrácia samotná...tak ľúbivá, že sa z týchto kníh stáva nedostatkový tovar....no medzi nami, iba hádam....šípim, namýšľam si....., že by sa za jeho absenciou mohla skôr skrývať čierna minulosť jeho autora. Lebo ináč nechápem, prečo sa o malého zajaca nepotkýňam na každom kroku ....prečo je všetko plné iba notoricky známeho Petra Rabbita, ktorého....so všetkou úctou k jeho autorke, mám občas už plné zuby. (ale to ozaj len preto, že na vás vykúka odvšadiaľ.....)

Aby som nepísala v hádankách, budem konkrétna. Reč je o Harrym-Harry Horse( Richard Horne), autor ,okrem iného, aj série príbehov o malom zajacovi.

Tieto tri vydania s mäkkým   obalom  je všetko , čo vlastním. Zatiaľ. Súdiac podľa môjho osobného vkusu, ilustrácia ide ruka v ruke s textom. Všetko sedí, ničoho nie je veľa, ničoho málo, všetko je zrozumiteľné, lahodné....nič nevytŕča, neškriabe.....pár slovami, nič by som nemenila. Nič!!! Dokonalosť sama. A je úplne jedno koľkokrát tie knihy vezmem do rúk, vždy sa to vo mne rozbúši a vždy žasnem a híkam a ochkám ....lebo ináč neviem.

Netrúfam si obrať Beatrix Potter o jej zajačie prvenstvo a už tobôž nechcem kritizovať jej prácu a ojedinelosť či inovatívnosť(je  také slovo vôbec?)  najmä vzhľadom na dobu, v akej žila...ale malý zajac Harryho Horsa je u mňa milovanejší než jej Peter v modrom kabátiku( nehľadiac na text, ktorý neviem Beatrix odpustiť ,ale mne proste nesedí...je zastaralý, ťažko zrozumiteľný.....ako zvyknem vravieť - kostrbatý).

No veď sami posúdte ! Toť nedávno vytiahol Jorik knihu od Harryho z police a schúlil sa pri tatovi,aby mu z nej čítal. Tata (rozumej Tomáš)po pár prečítaných riadkoch vyhlásil, že toto je ale ozaj pekné... Ja viem:).

Až príliš! Tak kde je potom chyba?

Chyba sa stala a krvavá. Myslíte, že by vás ovplyvnilo pri kúpe týchto ináč očarujúcich kníh, keby ste vedeli, že jej autor zabil svoju ťažko chorú ženu( skleróza multiplex) ,ktorá len ťažko slovne komunikovala a pohybovo bola odkázaná na vozík? Že zabil aj všetky ich domáce zvieratá, mačku aj psa, ktorého si adoptoval z útulku a o ktorom dokonca napísal knihu, ktorá bola kvôli svojej obľúbenosti sfilmovaná? Keby ste vedeli , že vraždil nožom a jeho obete vykrvácali? Že svojej žene uštedril 30bodných rán? A sebe 47? Že zomreli v objatí...ale mýtus Rómea a Júlie tu obecenstvo odmietlo prijať....

Mňa to neodradilo. Harryho Horsa mnohí považovali za génia. Osobnosť. Vraj užíval drogy. Vraj svoju ženu nesporne miloval a z jej choroby sa zbláznil. Vraj nevedel zvládnuť fakt, že ju stráca.

Vygooglila som si ho. Pozrela videá na YouTube. Typický chlap býk....zdá sa byť pokojný, statný..my býci bývame takí, že dusíme dusíme a potom vybuchneme v záchvate, kedy sa neovládame. No asi by bolo primitívne zhodiť vinu na astrológiu a jej zverokruh:).

Avšak výsledok sa zmeniť nedá. Harry Horse, aj celá jeho rodina zomrela jeho rukou. Za seba píšem škoda..... Nemám pochýb o tom, že bol génius. Z opisov ľudí, čo ho osobne poznali a aj z jeho vlastného, kde hovorí o tom, ako proste musel za noc napísať celý koncept knihy, nevedel sa zastaviť....som presvedčená, že génius bol. A ako je blízko z lásky k nenávisti, je podľa mňa na skok aj od génia k bláznovi. Môžem si tak akurát vzdychnúť, že už viac kníh o malom zajacovi proste nebude.

Ani o iných zvieratkách....

No div sa alebo nie....aj to málo, čo doma mám, mi stačí. Myslím, že viac by som ani nezvládla. Nepreháňam!

Je to ako keď má niekto asymetrickú tvár a vy si ju neviete zapamätať. Dívate sa na ňu znova a znova akoby ste ju videli prvýkrát a nie ste schopný si ju v pamäti uchovať. Koľkokrát ju vidíte, toľkokrát vás očarí. A keď si myslíte, že ju už poznáte, tak vás najbližšie prefacká...a vy zistíte, že ešte, ešte stále sa máte čím kochať.

Prosím, ja nemôžem viac než odporúčať knihy od Harryho Horsa. Ak vás ovšem neodradí jeho minulosť....nebudete ľutovať. Lahôdka pre oči . Prisahám!

Za seba sa teším, až Jorik ešte viac podrastie ,aby aj čítanému lepšie pochopil. Lebo hoci je tam  text ľahúčky , predsa len je ho tam na  dvojročného a jeho trpezlivosť priveľa.

 

Objímam vás a cinkám k čítaniu....

 

cinkylinky.

 

 

 

 

 

 

 

Knižka prvá

Včera som sa sľúbila, že vám napíšem o tých najkrajších knihách, ktoré moja osobná knižnica obsahuje. Táto pomerne veľká knižná lahôdka ku mne pricestovala len nedávno. Kúpila som ju online, v sekcii used books a jej cena bola smiešna.....hoci si už presne nepamätám koľko.....som si istá, že poštovné bolo drahšie ako jej nákupná cena ( za toto som veľmi vďačná amazonu, kde poväčšinou svoje knihy objednávam. za úplne smiešny peniažtek sa tam dajú kúpiť knihy použité a prosím verte mi, že ich "použitie" častokrát nie je vôbec vidieť! ako napríklad táto tu. jak nová! škoda len, že sa nedá nakúpiť od jedného odberateľa viac kníh za jedno , samozrejme vyššie , poštovné. ak sa dá a je na to nejaký trik, sem s ním...lebo zatiaľ je moja skúsenosť taká, že za každú položku od toho istého predajcu, je extra poštovné v plnej výške.).

Za to, že sa mi táto knižka dostala pod prsty vďačím Lucy Hudec . Poslala mi totiž pre potešenie očí a duše link na istú Fran Meneses. Totižto, ja popri práci rada očkom mrkám na podobné tvorivé duše a Fran tam toho má požehnane a na takej úrovni, že mi do bodky a do písmena ulahodila . A práve Fran v jednom zo svojich vlogov opisuje knihu Jane, the fox and me. Neodolala som, vygooglila ju a nadšená tým, čo som našla, som túto pomerne masívnu knihu objednala. Teraz ju radím ku svojím knižným klenotom...

Komiksy a im podobné knihy mi akosi nikdy nevoňali. Ba dokonca, nepáčia sa mi ani tie také komiksové ilustrácie nech sú akokoľvek vychytané po výtvarnej stránke. A predsa....hoci táto kniha komiksom zaváňa, som z nej nadšená. Najskôr.....ilustrátorka prekrásne vykreslila svet dospievajúcej dievčiny. Možno skôr jednoduché línie...ale páni poviem vám, je v nich všetka expresia , akej je ľudská tvár schopná! No neviem sa jej nabažiť!

Určite je čo-to podmienené aj textom samotným, ale ja priam cítim, hmatám neistotu Heleny, hlavnej hrdinky, ktorá by bola najradšej neviditeľná....

...po tom, ako sa stala terčom posmechu jej spolužiakov.

Isabelle Arsenault, ilustrátorka , má neskutočné nadanie, za ktoré, ako som sa dočítala, bola niekoľkokrát aj ocenená....nuž, ozaj sa niet čomu diviť .

Priznám sa, že často kupujem knihy, myslím tie detské, kde je prevaha pokreslených čiar nad slovami, skôr na základe ľúbivej ilustrácie než kvôli textu. Avšak tuto ide text ruka v ruke s kresbami. Citlivý....denníkovo písaný príbeh o šikanovaní  a to tak reálne, že takmer nepochybujem, že jeho autorka sa s ním osobne stretla. Že je to jej osobný príbeh..... Detail ako napr. gramatická zdatnosť pisateľky posmešných odkazov na stenách školských záchodov , na základe ktorej ju Helen identifikuje , vás proste presvedčí o autentickosti príbehu.....

Príde mi tiež úchvatné ako sa Helena ukrýva v knihách(tak typické pre introvertov....), ako do deja vťahuje Janu Eyrovú...ako hľadá podobnosť s ňou...sťaby jedinou priateľkou, ktorá jej rozumie.

 

Kniha sa končí šťastne....Helena si v závere priateľku nájde.....

 

za čo som vďačná, hoci si na šťastných koncoch nepotrpím.

 

Jediné, ozaj jediné, čo by som mohla "vytknúť" ....no skôr sama sebe ako autorke samotnej, je to, že som nepochopila prítomosť líšky a to až takú dôležitú, že sa dostala do názvu samotného. Podotýkam a zvýrazňujem, že sa jedná najskôr o moju prízemnosť....mne dlho trvalo, kým som aj Malého princa pochopila a zistila, že majú tí ľudia pravdu, keď tú drobnú knižku stavajú na piedestál a ospevujú, Možno som ešte nedospela na pochopenie....uvítam vaše názory, možno mi pomôžu...zatiaľ tápem. Akurát farebne sa mi tam hodí, ale to isto dôvod nie je:).

 

Neviem vrúcnejšie odporúčať túto knihu, ktorú som zhltla na posedenie a ktorú si budem so sebou ťahať kamkoľvek ešte pocestujem. Nebudete ľutovať peniažkov.....verte mi.

 

Príjemné čítanie želám.....

 

Cink cink.

 

 

 

 

 

Moje rána

Vonku je ešte tma.....ale vtáky už dávno hlasito švitoria. Kdesi v diaľke tiež počuť motory uháňajúcich áut, ale ešte sú dosť slabé na to, aby prekričali ten vtáči spev. Zaspala som dnes. Zas a znova. Budík zvoní...vypnem ho a spím ďalej. Zvoní znova, zas ho vypnem a spím ďalej. Viem, že nemusím vstávať...ja len chcem. Keď sa potom konečne preberiem, hnevám sa na seba, že som si dožičila tak prepotrebný spánkový luxus. Vo väčšine dní je tento môj hnev opodstatnený, lebo mám toho x a y , čo chcem urobiť. Nie však teraz. Teraz som stratená vo svojej vlastnej časosfére. Za tie roky, čo tvorím , som sa naučila...že nasilu  nič nedám. A tak sa chytám niečoho, čo ma hladí...steh po stehu.....pokoj, pokoj......vyšívam......

Plánujem, čo s dnešným dňom.....že bude asi podobný tomu včerajšiemu.....že ho prežijem s Jorikom.....že sa budem o neho opierať...rovnako, ako on o mňa. (Avšak ja to viem robiť nenápadne.)

Občas som sama udivená z toho, s akým pokojom mu po ypsilontý krát ukazujem pavučinu v podchode, hladkám fialové hlavičky kvetov, menujem čisla domov, hoci ich už poznám naspamäť. Až k večeru na mňa padá únava....nevládzem držať fixy v rukách.....chcem sa len stočiť v papasane a spať. Aj kúpeľ je príliš namáhavý. V noci sa miesto pokojného spánku budím a kontrolujem Jorika....či mi neušiel spať na balkón, kam má tendenciu posledné noci utekať. Svietim na neho mobilom a doslovne sa desím vlastných citov, ako veľmi ho milujem. Bozkávam mu kolienka tými ubolenými perami a teším sa. Hej, posledné dni som viac mamou ako výtvarníčkou.

Ale ani tá vo mne neutíchla úplne. Pýta si svoje slovo kedykoľvek sa bez hanby zložíme  v obchode pred regálmi s knihami , v ktorých si buď len listujeme alebo aj čítame. Tie sekáčové sú najlepšie. Už ich mám doma riadnu zbierku:). Niektoré balím a posielam tam, kam takých kníh niet, niekomu, kto je rovnako ja, knihami posadnutý.

Všimla som si však zvláštnu vec..( len tak náhodou som sa dozvedela) že niektoré z mnou propagovaných kníh, si ľudia na základe mojich slov kúpili!  Prečo nie, že áno ? Len mne to príde tak neuveriteľne úžasné! A tak.....

..som dostala nápad...že si tie svoje knižné skvosty nebudem nechávať lakomo len pre seba, ale sa o ne s vami podelím.

 

....možno aj preto, že knihy sú poklady , ktorých nikdy nie je dosť . Fakt, že by som svojim blogovaním mohla napomôcť ich ďalšiemu predaju, ktorý je v dnešnej dobe , keď sa čítajú skôr komenty na Facebooku, skôr vzácny ako bežný, ma nesmierne teší pri srdci.  A tak ani trocha neváham začať s mojím novým plánom a to...postupne(ako mi to čas dovolí) ukázať vám  to najkrajšie(aspoň  podľa mňa), čo mi pod prsty prišlo. No a začnem touto krasotinkou.......

...ale to až v ďalšom blogu. Aby toho naraz nebolo priveľa.....

 

Cinkylinky....

 

 

Halóóó.......

Halóóó......je tam niekto? Tu Vierka. Som dospelá, dokonca mamina...hádam nevadí. Hľadám niekoho, kto ma povedie. Ale neviem kam.....asi na cieli nezáleží, len aby som sa prestala báť. Podmienkou je pevný stisk.

Dnes ma čaká zubár.

Som vydesená na smrť. Neviem, čo mám čakať. Som unavená z injekcií v spodnej časti mojej tváre. Dnes ich isto zopár znova dostanem. A po pár dňoch zas .... Žmolím si prsty medzi slovíčkami, čo ťukám na klávesnici môjho notebooku. V rozprávke Janka a Danka sa dvojičky v strachu pred búrkou zmenšili tak, že sa schovali u slimáka Paľka. Pozerám na seba , či sa nezmenšujem... hm, furt som rovnako veľká. Na plastike, ktorú som prvého apríla absolvovala , som bola vychválená, ako sa hojím. Až na jednu drobnú procedúru a ďalšiu možnú o pol roka, bola som schválená ako pohľadu hodná a spôsobilá do ulíc medzi ľudí. A aby sa mi ľahšie dýchalo.....moje zranenie bolo popísané ako traumatické a dostala som nárok na terapeuta, aby ma naučil nebáť sa znova slobodne behať. Až sa  to naučím a nebudem následne bežať až príliš rýchlo.....zastavím sa a napíšem vám o tom, lebo....možno....aj medzi vami sú takí, čo sa boja. Nie behania....hocičoho. Možno, keby som poznala to tajomstvo už teraz......nebála by som sa ani dnešnej zubárskej návštevy.

Ibaže ho nepoznám a bojím sa.

A tiež sa bojím kadečoho....najskôr aj preto kreslím na požiadavku....nakresli hocičo....škriatkov ochráncov....

 

...a možno aj preto som posledné dni, keď sa dalo....prekutrala koše v sekáčoch ,či v nich nenájdem ušmudlané talizmany. Také, čo kedysi komusi pomohli. A viete čo? Našla som . A nekúpila. Ale dospela som k cennému záveru (hoci, moja súkromná štúdia spočíva na dvoch plyšákoch ,ale i to je úspech).....že s milovanými hračkami je to rovnako ako s milovanými ženami. Kedysi dávno , musela som byť ešte slobodná, keď som takéto veci čítala....., som sa dočítala čosi krásne. Že chlapov priťahujú ženy milované svojimi partnermi..., lebo fakt, že sú milované z nich žiari, sú sebavedomejšie, slobodnejšie....spokojné so sebou. Napriek tomu ich nezadané , po vzťahu bažiace  kolegyne, sú stiahnutejšie a definitívne nemajú tú pomyselnú iskru, ktorá chlapov priťahuje. S milovanými hračkami je to to samé. Držala som ich v rukách....užmolené rokmi, obnosené, vyšúchané a mŕtve. Nič. Isto iste, začínam chápať single ľudí...., nájdu sa aj milované hračky bez milujúcej osoby, ktoré žiaria....len ich treba dlhšie hľadať.

 

Myslím, možno...prejdem dnes šuflíkom svojich osobných talizmanov a nejaký si dnes so sebou na to poobedňajšie sedenie vezmem. Vám želám miliónkrát krajší deň bez zubárskej vŕtačky.

 

Cink cink !

 

Keď sa to vo mne rozbúši

V posledných dňoch sa mi to stalo dvakrát. Dosť na to, aby som to prehliadla. Dosť na to, aby ma to nezaskočilo a neprinútilo sa ma opýtať, či som  v "poriadku" ? Odpoveď na to doteraz nemám a už ani nehľadám. Asi preto, že nech sa vo mne jedná o akúkoľvek úchylku, je to po prvé v podstate neškodná úchylka a po druhé, je okolo mňa už toľko nálepiek( mám na mysli nálepky všade okolo nás, akými sa medzi sebou ľudia častujú a mnohé - mnohé z nich sú nemilé) , že sa sama nálepkovať nechcem. Napokon, ostalo mi na to tak pekne na duši, že ešte i teraz, keď ťukám tieto písmenká, sa usmievam. A verte mi, na duši mám skôr daždivo posledné mesiace..., nie kvôli sebe, to nie....ale kvôli mamke (mamina je krajšie slovo, hádam aj modernejšie, kúlovejšie....dozaista , no ja nemám maminu. mám mamku. ) . A tak, keď sa stane čosi tak hrejivé ako sa mi stalo, chránim si to v sebe ako poklad. A nech je aj úchylný.

Prvýkrát sa mi to stalo v sekáči ,v študentskej časti neďaleko centra mesta, v ktorom teraz bývam. Jorik sa hral, ja som mu hľadala jarnú bundu (prosím, až na ojedinelé výnimky, ako čiapočky tenké, ktoré anglické deti nepoznajú a teda nie sú v sekáčoch a za ktorými sa vezieme výťahom na druhé poschodie v obchodnom móle do HaM- rozumej, akýkoľvek dôvod na stískanie výťahových gombíkov je u nás vítaný :)kupujem všetko obnosené). A miesto bundy, našla som na zemi bielu plyšovú hračku, hoci si nie som na 100% istá , či to bol plyš. Bol tak vyhladený , že sa nedal rozoznať. Nikde nijaká cenovka.... Očami som blúdila po obchode a pár sekúnd na to sa majiteľ našiel . Možno 4ročné dievča...., hračka jej vypadla  z košíka na bicykli, na ktorom sa po obchode vozila. Tak trochu smutno mi ostalo, priznám sa. Ako, bolo mi jasné, že takú ušmudlanú hračku by dnešní predavači v sekáčoch bez váhania vyhodili, ak by ju aj niekto priniesol . Ich koše sú plné hračiek neošúchaných, najlepšie,ak majú aj visačku. Myslím, že tomu nerozumejú. Možno, ak by si prečítali knihu The Velveteen rabbit od Margery Williams, rozumeli by mi. Prisahám, keby sa to malé dievča o tú neidentifikovateľlnú hračku neprihlásilo, vzala by som ju k pokladni a kúpila by som ju.

Druhýkrát sa to stalo v buse, keď som sa s Jorikom vracala z našich doobedných potuliek. Pred nami sedela rodina s dvoma deťmi. Jedno z nich, dievča, jedlo čokoládový muffin a čokoládu malo všade možne, hádam aj za ušami. Z kočiara na zem čosi spadlo , matka to zdvihla a podala dievčaťu. Prosím pekne, bol to potkan z rozprávky Ratatouille ! Ako už len môže byť potkan Ratatouille od Disneyho magický???? A bol! Keby sa dal kúpiť, kupujem! Všetko na ňom viselo.....guľôčkavelo sa....seriózne sa pýtam - koľkokrát musí človek plyš pohladkať ,aby sa takto zmenil? A to dievča, lenčo mu babka vyutierala čokoládovú tvár , prechádzala si po nej tým potkaním pokladom a mne bolo jasné, že sú za tým roky podobného mojkania sa .Verte mi, je jedno aká hračka to je, keď je dieťaťom milovaná, zmení sa, dostane život. Videla som to na vlastné oči. Ak už nik iný, Margery Williams mi rozumie.

Včera som bola s Jorikom v Toys are us. Len zbežne sme prebehli sekciu plyšákov ( nevyzerá to nádejne pre mňa. Môj syn mi najskôr nijakú hračku nevyhladká.) , aby sme zaparkovali pri ružových magických paličkách ( áno, nech žije ružová! nateraz...už čoskoro bude fuj, to mi je jasné :).  Tie hračky tam....tie nové továrňou voňajúce plyšáky....ani jedna z nich nemala v sebe život. Aj som mala nutkanie si jednu z nich vybrať a skúsiť, či také kúzlo ešte sama dokážem...ale hneď som sa sama skolila a očastovala sa slovkom "smiešna". Namiesto toho som doma vzala do rúk fixy a nakreslila si zberateľa týchto kedysi milovaných hračiek.....

 

 Ak sa tak má stať, raz mi jednu podhodí do cesty a v okolí nebude nijaké štrbavé dievča, čo mi ju vyfúkne ..... :).

A ..,na inú tému, keď už spomínam zberateľa a kreslenie, nakreslila som tých magických postavičiek o trošku viac...celkom tri. Tu hľa sú ďalší dvaja.....moja priadka vlnová ...

 

 

...a hľadač múz.... ak ich nájde, vpletá si ich do vlasov, odtiaľ nevypadnú....

 

Na záver, neviem si odpustiť, ak máte doma živú hračku a je vám k ničomu, len zavadzia..., napíšte mi. Ak to bude taká tá pravá ušmudlanina, z ktorej sa to vo mne rozbúši, rada si ju adoptujem. U mňa jej bude dobre, verte mi.

 

Cink cink cinky link !