Saturday, March 19, 2016

Také skoro ranné zajačie písanie

Stehy sa hoja. Nite  sú už von. Tie v ústach sa samé nadobro rozpadli. Opuch odpúcha. Ostala už len malá hrča nad vrchnou perou. Ostali tiež čiary, mapy....neprebádané územia mojej novej tváre, ktoré sa každým dňom menia ako nadobúdajú svoje presné hranice. Ústa sa smejú, kýchajú,zívajú.....v bozkávaní zlyhávajú. Ešte stále nevedia správne jesť , pijú výlučne na slamku. Mamkine výsledky boli stručné a smutné. Jej hlas je slabší každým telefonátom. Ostala som trčať na Mont Evereste môjho strachu a neviem z neho zliesť dole.
A predsa sa smejem....šteklím Jorika, bozkávam ho tými nefunkčnými perami, objímam ho ,možno aj viac, než by som mala , stotisíckrát mu do dňa poviem, že ho milujem. Kreslím, vychutnávam si Newyorský cheesecake a horúce jahodové mlieko. Čítam blogy, pozerám videá, sledujem Farmu:). Vonku sa babuším do čiapky ,do nosa chytám jarný vzduch ako s Jorikom počítam pavúky v kamenných stenách čo lemujú cesty. Rátame domy, čítame čísla.....sledujeme pouličné lampy, či sa niektorá nezabudla na deň vypnúť.
Nie je nič v mojich rukách, čím by som mamke mohla pomôcť. Nemôžem si za ňu ani len  jeden jediný deň odtrpieť. Aby si v kľude pospala, vybehala sa, nasmiala.... Musí si všetku tú bolesť sama niesť a ja sa chlácholím len tým, že veď ani sama netuším, aká bolesť čaká na mňa. A čaká? Stále jej volám každý deň, viem, že čaká. Občas dôjdu slová, lebo volám a nemám čo povedať. Len ju chcem počuť, lebo neviem kedy si už taký luxus nebudem môcť dovoliť. A tak rozprávam hlúposti.
A najskôr z rovnakých pohnútkov, z akých vytáčam mamkine číslo, šijem aj naivných bielych zajacov. Bude niekto veriť v ich magickú moc , ktorú sa do nich snažím všiť? Aká mocná je ich moc, keď ja, ako ich autorka neviem ani len vlastnej mamke zdravie pričariť?
Je rozprávková. Taká naivná. Rovnako snivá ako samotné biele zajace. Takmer každý obdeň ich chodím  obdivovať do miestneho chovproduktu. Zatiaľ čo Jorik s úžasom v očiach sleduje vtáky vo voliére, ja stojím pri ohrádke a obdivujem pokoj tých ušatcov. Mavajú aj také so snehobielou srsťou. Netreba veľa fantázie aby jeden uveril, že sú magické.....
A tak ich šijem, akoby mali zachrániť svet. Akoby tam vonku malo byť stádo dievčat , ktoré v tú moc veria a ktoré potrebujú zachrániť. Rovnaké dospelé dievčatá ako som aj ...... ktoré pomedzi vrásky veria v rozprávky.
------------------------------------
 
Hm, aj Veľká noc im praje. Ale z úplne iných pohnútok.
 
Lúčim sa s vami nateraz a , pre istotu, takto v predstihu, lebo možné je , že sa sem už do Veľkej noci nedostanem, želám vám krásne sviatky. Nech vás tá ľadová voda, ktorou vás dievčence oblejú, ozaj ochráni od všetkých chorôb. Nech sme všetky zdravé !
 
Cinkylink.
 
 
 
 
 

3 comments:

  1. Vierko, máš krásný blog! Budu ráda nahlížet krom FB i sem :) A ohledně smutku... Vierko, těžko něco poradit, viď? Moc mě mrzí, jaká máš trápení. Přeju Ti, ať v sobě dokážeš najít sílu vším tím projít. Opatruj se a drž se. Mám radost, že tvář se hojí :) Krásné Velikonoce! :) Jolana

    ReplyDelete
  2. draha Jolanka.....hovori sa, ze vsetko zle je na nieco dobre. asi tazko je hladat nieco dobre na chorobe mojej mamky....ale vdaka pisaniu o nej, som dostala mnoho mailov od zien s podobnym osudom. spoznala som tolko zaujímavých ludi s pribehmi, o akých sa pisu romany. hovori sa tiez, ze nestastie nechodi po horach ale po ludoch. a chodi. a takmer kazdy(dovolim si tvrdit, ze kazdy) nejake to trapenie ma. mna to moje spojilo s krásnymi ludmi. dakujem Jolanka aj za tvoje slova,pohladili.

    ReplyDelete