u bobeka: Máličko

Je to celá večnosť, čo som naposledy písala. Nedá sa to ani všetko zhrnúť a opísať , navyše, k čomu by to bolo dobré? A tak preskakujem čas a nechávam ho v stratosfére a posúvam sa do nedele 28 februára, keď sedím za svojim stolom ,poctivo zasypaným, že sa na neho nič nezmestí , kde Jorik spí pár metrov odo mňa na gauči , kde popíjam Redbull, lebo hej, slavím, že po vyše dvoch rokoch viac nekojím(musela som, tetanovka a antibiotiká....nedalo sa ináč,len takto rázne skončiť toto ináč ozaj vznešené poslanie:) a kde sa cítim taká drobná drobunká a hoci som sa práve napchala, že mám brucho ako záchodový pavúk, prídem si priam neviditeľná. Asi preto, že všetko, čo sa okolo mňa deje , sa deje akosi bezo mňa. Akoby mi utekal vlak, ja na neho naskočím a zistím, že ten vlak vlastne nejde správnym smerom, tak z neho vystúpim a naskočím na najbližší autobus, ale ani ten nejde, kam chcem ísť ja a tak panikárim a beriem taxík a s hrôzou zisťujem , že taxikár nehovorí mojou rečou a ruky nohy nepomáhajú....lebo ...v konečnom dôsledku, ja sama neviem, kam mám ísť. Tak som sa rozhodla kráčať a kráčanie je ťažké. Pri kráčaní sa veci prežívajú....neutekajú ,idú pomaly.Viem, musí to tak byť.

A tak kráčam a čakám, až sa stehy v mojich ústach zahoja.

Kráčam a čakám, až budem schopná bezbolestne jesť.

........ až sa budem môcť smiať...

........no najmä, až mamke mojej urobia testy a ......ani písať nemôžem....tak sa bojím ....toto je Mont Everest môjho strachu a čakania a vlastne všetko ostatné je nič oproti tomuto.

Rozhodla som sa, že do spomínaných testov budem statočná. Že zajtra u zubára ani nemuknem...že to urobím pre mamku, lebo jej trápenie je omnoho väčšie ako to moje a ona predsa neplače.

Rozhodla som sa byť silná pre ňu...a budem tajne dúfať v čosi úplne detinské, že sa tá moja statočnosť mamke oplatí.

Jorik sa zobudil.

Idem k nemu......no, ešte vám ukážem, čo som dnes dokreslila...... izbičku...tvorivú...