Bobek in UK ( Kam sa stráca môj čas?)

Občas sa večer zastavím a ešte predtým, než začnem hltať svoj vytúžený nočný oddych v posteli, uvažujem, kam do pekla sa zas a znova vytratil môj deň? Niekedy mám zo seba zlý pocit, lebo akokoľvek sa snažím pozbierať každú črepinku z dňa , nevidím po sebe prácu. Potom sa pýtam seba samej, či je ozaj práca tak dôležitá...a hej, je! Pre mňa áno! Akoby som mala pozajtra umrieť, prisahám si, že na zajtra si rozložím deň rozumnejšie a upokojím sa pri plánovaní neuskutočniteľného plánu . Priznám sa vám, že sa niekedy bojím, že mi ruky zdrevenejú, že keď nebudem pracovať viac, nikdy nebudem dobrá v tom, čo robím...neviditeľný, pre mňa však dobre známy -  ambicionizmus, tak ukradomky okráda Jorika o mamu, môjho muža o manželku a mňa samotnú o pokoj v duši. Ale nesťažujem sa. Chápte alebo nie, nechcem to zmeniť. Bez neho by som to nebola ja. Stal sa mojim spoločníkom a keď sa večer divím nad ubehnutým dňom, on je ten, čo počúva. A občas aj chlácholí....ako keď mi pripomenul skriňu, čo som Jorikovi pomaľovala...

 

..papierové hviezdy, čo som mu zavesila z lustra...

 

...jednohviezdičkovú stoličku, ktorú som mu skromne dozdobila....

 

...došitého zaja, čo pôjde na želanie do balíčka....

 

 

...i háčkovaný koberec do Jorikovej izby, na ktorom treba ešte tóóóóľko očiek uháčkovať, nezabudol spomenúť...

 

A verte alebo nie, i on sa zastaví a občas ma prekvapí ako keď raz, namiesto toho, aby Jorika mojimi ústami okričal a uchmatol si prepotrebné okuliare späť, donútil ma vytiahnuť foťák z púzdra a uchovať si spomienku , vankúšovú, večernú, takú našu, ktorá už nikdy nebude rovnako voňavá, gaučovo rozcuchaná a tak sladko zalaskovaná...

 

 

 

Hej, konštatujem na záver, dni sa mi strácajú....delím si čas na sviatky , či už tie kalendárne alebo rodinno-príležitostné a oni jak prichádzajú, tak odchádzajú a ...och! najvyšší čas zobudiť Jorika!

 

CINK CINK CINK