Bobek in UK (x-tý zápis )

Táto malá slečna sa narodila včera večer potom, čo so mnou strávila niekoľko dní cestovania v kufríku,lebo som chcela využiť každú možnú voľnú chvíľku, aby som ju dokončila. Strávila so mnou deň v Torquay, kam sme sa vrátili na piknik a kde som po dlhej dlhokánskej dobe pocítila, aké príjemné je sedieť v prírode na lúke, nechať Jorika behať okolo bez strachu, čo zhodí z predajných políc obchodov a kde som si tiež uvedomila, aká zviazaná a neslobodná som a že hoci mám krídla väčšie ako drvivá väčšina , neviem s nimi nikam odletieť. Moja minulosť ma neopustila, a hoci som na hony od toho, čo som kedysi mala, posledné dni ,plné zmien a neistoty, mi neprestajne ukazujú, aká tenká čiara ma od nej delí. Zrkadlo je najúprimnejšie a keď sa dá, radšej sa nedívam. Chcela by som prestať rátať, plánovať, žiť ako príde, ale momentálne, čím viac sa snažím, tým viac prehrávam , tým mrzutejšia som. Mnohí mi vravia, že do svojich diel vkladám seba, že majú dušu. Uch majú a ešte akú. Som vďačná za to, čím som si prešla, lebo ..nemôžem si pomôcť, verím tomu, že všetko zlé je na niečo dobré a vďaka anorexii sa dokážem dívať na veci ináč. Rovnako ako teraz, keď som pričuchla k sennej nádche a idem si rozškriabať oči, kdesi vo vnútri sa tomu teším, lebo hej, už viem, ako sa cíti alergik a hlúpo, ako to len môže znieť, cítim sa poctená poznať ich svet. Ťukám si na čelo, o čom to tu píšem, prečo sa takto verejne otváram, ale prosím pekne, ináč neviem a možno hľadám úľavu ,akú som kedysi našla pri písaní denníka. Je tam vonku niekto , kto rozumie?

Šitie bábik ma teraz viac než inokedy drží nad vodou. Bojujem s liekmi, ktoré ma uspávajú, pod očami mám dvojité kruhy ako keď do vody hodíte kamienok. Môj mozog kuje plán ako sa vyspať aj pracovať zároveň. Kufrík čaká....

  ...ešte vlásky, noštek, ústa a oblečenie, moja najobľúbejnešia časť. Na svoje posledné bábiky som extra hrdá. Majú v sebe viac, než dokážem fotkou povedať.

 

 

 

Sú mnou tak uhladené, že musia byť z toho unavené. Odložila som ich na poličku, aby si oddýchli . Hm, oddýchli...ostáva mi 5 minút a musím ísť zobudiť Jorika. Myslím, že oddýchnu si viacerí u nás doma, aj moje posledné ulovené kúsky z knižnice a časopisy o handmade tvorbe a jej predaji. Mne na ich čítanie veľa času neostáva, ale prosím, možno...možno inšpirujú vás...

...tu v Manadon, kde teraz bývame, máme iba veľmi malú skromnú knižnicu. Ale kvantita nie je tak dôležitá ako kvalita v tomto prípade a uloviť si niečo krásne detské tam nie je problém. Som unesená z týchto kníh a vrelo odporúčam, ak aj nie na čítanie, tak na ochkanie:).

 A pre tých, čo si ešte stále dajú poradiť a nevadí im čítať v angličtine, hľa, našla som dve "biblie o predaji handmade" - Make it, sell it a Turn your hobby into a business. Kopec správne mierených rád a veľa véééľa inšpiratívnych fotografií (tá ovečka sa podobá mojim, aké som kedysi tvorila...prekvapujúco, istá pani umelkyňa ma na  ich predaji postavený svoj biznis. Sú jej najpredávanejším artiklom a vlastne vďaka ovečkám sa stala veľkou pani predajkyňou).

Dve minúty po limite....utekám a želám ten najkrajší deň bez lán, povrazov, nitiek a mašličiek, ktoré nám občas bránia lietať.

 

Cinkylinky bonky bong!

 

 

 

Bobek in UK ( Kam sa stráca môj čas?)

Občas sa večer zastavím a ešte predtým, než začnem hltať svoj vytúžený nočný oddych v posteli, uvažujem, kam do pekla sa zas a znova vytratil môj deň? Niekedy mám zo seba zlý pocit, lebo akokoľvek sa snažím pozbierať každú črepinku z dňa , nevidím po sebe prácu. Potom sa pýtam seba samej, či je ozaj práca tak dôležitá...a hej, je! Pre mňa áno! Akoby som mala pozajtra umrieť, prisahám si, že na zajtra si rozložím deň rozumnejšie a upokojím sa pri plánovaní neuskutočniteľného plánu . Priznám sa vám, že sa niekedy bojím, že mi ruky zdrevenejú, že keď nebudem pracovať viac, nikdy nebudem dobrá v tom, čo robím...neviditeľný, pre mňa však dobre známy -  ambicionizmus, tak ukradomky okráda Jorika o mamu, môjho muža o manželku a mňa samotnú o pokoj v duši. Ale nesťažujem sa. Chápte alebo nie, nechcem to zmeniť. Bez neho by som to nebola ja. Stal sa mojim spoločníkom a keď sa večer divím nad ubehnutým dňom, on je ten, čo počúva. A občas aj chlácholí....ako keď mi pripomenul skriňu, čo som Jorikovi pomaľovala...

 

..papierové hviezdy, čo som mu zavesila z lustra...

 

...jednohviezdičkovú stoličku, ktorú som mu skromne dozdobila....

 

...došitého zaja, čo pôjde na želanie do balíčka....

 

 

...i háčkovaný koberec do Jorikovej izby, na ktorom treba ešte tóóóóľko očiek uháčkovať, nezabudol spomenúť...

 

A verte alebo nie, i on sa zastaví a občas ma prekvapí ako keď raz, namiesto toho, aby Jorika mojimi ústami okričal a uchmatol si prepotrebné okuliare späť, donútil ma vytiahnuť foťák z púzdra a uchovať si spomienku , vankúšovú, večernú, takú našu, ktorá už nikdy nebude rovnako voňavá, gaučovo rozcuchaná a tak sladko zalaskovaná...

 

 

 

Hej, konštatujem na záver, dni sa mi strácajú....delím si čas na sviatky , či už tie kalendárne alebo rodinno-príležitostné a oni jak prichádzajú, tak odchádzajú a ...och! najvyšší čas zobudiť Jorika!

 

CINK CINK CINK

 

 

 

 

 

 

 

Bobek in Uk ( Presťahovaní )

Presne tak. Už to máme za sebou. Stálo ma to čosi vyše týždňa balenia (popri malom samozrejme, čo znamená, 5 vecí dnu - 4 vonku), deň sťahovania , štyri dni vybaľovania(treba pripomínať, že popri malom?) a tri dni bez internetu. Telo to všetko cíti a kde-tu ma pobolieva. Zvykám si zatiaľ pomaly. Blúdim ako ovca po cestách a chodníkoch, hľadám, kam sa mám chodiť s malým prechádzať a zatiaľ som nič nenašla. Zistila som, že najkrajší je zatiaľ náš novovyrentovaný bytík a štvrť, v ktorej sa nachádza (akosi sa neviem nabažiť tých hrejivo pôsobiacich domčekov). Poblízku sme našli Tesco(majú v ňom všetko, čo nevyhnutne potrebujeme , tj. jahodové mlieko a plienky),ale i pomerne veľký Hannah´s sekáč a obchod so zvieratkami, kde im nevadí, že nič nekupujeme, len sme sa prišli potešiť. Pri Tescu je aj pošta , čo je viac ako fajn. Na radu manžela, prešla som si aj druhú stranu našej domčekmi preplnenej štvrte a obzrela si ospevovanú obľúbenú nákupnú štvrť Crownhill, ale ostala som prudko sklamaná....ak by som mohla tých pár obchodov a ich výkladov k niečomu prirovnať,asi by som sa vrátila späť na Slovensko , do Gelnice či Prakoviec(prosím, nikoho nechcem uraziť, narodila som sa tam) a aj tam nie do centra,ale kdesi obďaleč. Je tam však knižnica. Malinká ale zdá sa útulná. Aspoň niečo. Bola zatvorená, keď som pred ňou stála, kvôli sviatkom, a tak som si len omrkla plagáty a so sklamaním som zistila, že ani jeden neoznamoval hodiny hudby pre najmenších či spoločné čítania alebo čosi, hocičo, kam by som vzala toho svojho vetroplacha. Ale ešte nehádžem flintu do žita , ako som napísala, mali zatvorené, tak sa radšej ešte popýtam, než sa nadobro sklamaním odujem.

Aby ste aj vy videli, ako to u nás teraz vyzerá, urobila som vám zopár záberov.....nenafotila som budúcu Jorikovu izbu, lebo v nej ešte nič nie je. Okrem krabíc s manželovými vecami, ktoré si nestihol vybaliť , keďže zarezával celý týždeň v práci. A navyše, nemáme ešte ani nábytok, no prezradím, že som toť včera už v spomínanom Hankinom sekáči kúpila Jorikovu plastovú modrú postieľku s obrázkami vláčika , takže prvý kus nábytku by sme mali:). Nenafotila som ani záchod a chodbu , ale môžete mi veriť, sú primerane pekné k zvyšku bytu a majú všetko, čo by mali mať.

 Tak toto je naša kuchyňa...drevená komoda zo Sashe, chúďa , cestou sem ,ako dodávka havarovala, sa značne poškodila, ale ako tak ju manžel zlepil a ešte slúži.

  Takto zase vyzerá naša obývačka, len nám ešte treba zavesiť obrazy . Zaujímavé je, že som v celom dome nenašla jeden jediný klinec , ktorý by som mohla obšťastniť obrazom.Myslím, že nám to zmluva nedovoľuje, ale hádam tých pár klincov nikomu neublíži.

 Kuchynské okno. Aspoň takto oslavujem Veľkú noc.

...zo skrinky v jedálenskom kúte , hneď sa gaučom a napravo od kuchynskej linky...

 Spáľňa. Komody sme kúpili až po prisťahovaní sem v sekáči, kde predávali nie len použitý nábytok ale i taký, čo ostal skladom a nepredal sa, a teda úplne zbrusu nový. Moja komoda na fotke napravo nová nie je ani náhodou a stála 29libier, lebo ako povedal predajca, potrebuje nový náter. Manželova komoda , naľavo, sa ako nová definitívne aspoň tvári.  I posteľ je zo sekáču, ale tú sme kúpili ešte v Torquay...

Tohto oslíkozaja som si kúpila v sekáči v Torquay  pár dní pred odchodom sem. Neodolala som mu a hoci máme zbytočností plný byt a zbalila som aspoň 5-6krabíc , čo poputuje alebo na predaj alebo na charitu, tohto som proste túžila mať a bodka. Teraz poctivo stráži Jorikove knižky na dobrú noc o chorom mravčekovi a o medveďovi , čo posiela pozvánky na svoju narodeninovú oslavu.

...môj blog, moja komoda....a moja zbierka tanierikov, ktorú som zdedila od našich( celé moje detstvo visela v kuchyni nad jedálenským stolom ako svätožiara nad starým rádiom) a zarámované obrázky,moje najcennejšie,  ktoré sa mi na tých mojich potulkách svetom priplietli do cesty a už sa ich nevzdám !

Všetko to tu vyzerá ako náš nový domov, ale ešte ním nie je. Ešte potrebujeme zopár dní , aby sme sa spriatelili , prevoňali ho, spoznali sa navzájom .... a k tomu všetkému dozaista patrí aj moja práca. Ešte som neušila ani steh, čo som tu , ale i to bude. Ak sa podarí, ešte dnes, lebo tu hľa bábika, čaká už len na noštek a ústočká....

Tak sa lúčim a cinkám...

 

 

cink cink cink.........a krásnu Veľkú Noc Vám želám......