Lyricky

Včera som ako každé ráno venčila svoju Holly , ešte za tmy, za ticha.....tak to mám najradšej, nechávam ju behať bez vôdzky,slobodne, lebo počas dňa už na taký luxus času niet. A vzduch mi voňal ako na vianoce,vonku bolo sviežich mínus päť. Po x-tý krát som si uvedomila, aké úžasné je mať schopnosť zatvoriť oči a vďaka vôni sa preniesť v spomienkach kam len chceme. Zrazu som bola malým dievčatkom, asi tak 7-8ročným, obutým v červených čižmičkách s kožušinkou , čo nehriala..., sedela som u babky za stolom v obývačke, na ktorom vyhrával kovový zvonček roztáčaný teplom štyroch sviečok , čo popri ňom horeli. Kreslila som fixami  klauna na pódiu, pestrofarebnú oponu ,prázdne kulisy. Fixy voňali rovnako intenzívne ako sneh vonku. Prekričali aj vianočné koláče z tácky. Hm, usmievam sa ešte i teraz, keď to píšem.....Babka si toho šaša prilepila do vnútra skrinky s haraburdím a tam už ostal naveky vekov. Možno tam stále je:)....ak ho nezjedla plieseň.
Zbožňujem , keď mi rána voňajú fixami.... Ako včera ráno...a to po snehu nebolo ani chýru , ani slychu. Ale ja som ho voňala, ja som ho cítila....Také v nás udupané spomienky sú tisíckrát lepšie než hocijaké DVD, či videopáska ba dokonca sú lepšie ako album plný fotiek. Sú s nami kamkoľvek ideme ... Akurát, nemôžem si pomôcť, ale kladiem si otázku, prečo práve tá chvíľa mi ostala v pamäti, veď nie je to nič výnimočné kresliť si klauna fixami. Podobných momentiek mi v mysli ostalo viac. Sú všetky viac menej rovnako málo dôležité ako táto . Ktohovie....Pre mňa sú už čosi ako Perinbaba na Vianoce. Môžem si ich pretáčať stále dookola a vždy sa budem pri tom usmievať.....

 

Cinky-linky-cinky-link....