Zbieram si momenty

Včera sme mali upršaný deň, a tak som s malým Jorikom ostala doma. Sediac na gauči, odrazu sa sám zdvihol a posadil. Dobre, dobre..držal sa popritom mojich prstov, ale zaprel sa sám. Vydesilo ma to a potešilo zároveň. Vraví sa, že čas najviac vidíme ako letí práve na deťoch. A ja sa v tom utvrdzujem deň čo deň, keď s radosťou hrdej maminy zisťujem, že náš malý už má prvé zúbky von, že už sa začal odrážať nožičkami a uháňať prvé metre na gauči, že v pohode hltá rozdrvené tabletky v lyžičkách,či naťahuje rúčku, keď mu pred nosom obraciam stránky v knižkách. ,,Kam sa ponáhľaš?" vravím mu,ale dobre viem, že čas nezastavím. A tak sme včera do toho dažďa , chytali momenty,lebo už dnes by bolo neskoro.

Zamachlené a troška neostré a predsa dokonalé....stopy vo farbe gentianovej violete, ktorú sme mali hádam všade, kde trebalo aj netrebalo!

No a verte alebo nie, včera sme aj strihali -  mastný pramienok vláskov po olivovom oleji.

Ešte je toho viac, čo treba do spomienok pridať, ako s láskou zaslané blahoželania(toto hľa od môjho verného zákazníka)...

...a pridané budú i prvé vianočné či Valentínske priania(toť hľa jeden ručne robený od bratranca:)pôjde pekne do albumu....no to až niekedy nabudúce, lebo od tej violete sme boli včera takí špinaví, že sme sa museli kúpať, ba aj práčku sme museli použiť,lebo čoho sme sa dotkli, nechali sme na tom svoje pečiatky.

Škoda, že  nie všetko sa dá schovať do albumu, lebo tento milý ušatec by si to isto zaslúžil(zas a znova ďakujem vernej zákazníčke za neskutočne krásny darček!).

Nuž, čosi sa musí uložiť iba v mysli a nechať to tam blednúť....no podľa mňa i to má svoje čaro.

Ako s láskou napečené koláče (môj recept plný ovsený vločiek,orieškov,hrozienok, ľanových ,slnečnicových a sézamových semiačok ), ktorých bola včera plná miska a dnes ostali iba dve.

A tak to má byť.

 

Cink-cink-cink !