Sorry, no English today.

Ubehlo uz tolko dni od posledneho blogu. Vela veci sa udialo, ako kupa bytu, toho najkrajsieho, aky som dosial videla. Este vsak nie je moj. Par dni si nan musim pockat. Pride mi to neuveritelne, ze uz coskoro budem zaspavat vo svojom, ze uz budem mat miesto,kam sa budem moct stale vratit a volat ho domov. Hlavu mam ako melon, predstavujem si izby, ako vymalujem steny, ako ulozim nabytok ,ako si vsetko ozdobim tak,aby som sa vo svojom bytiku citila stastne a bezpecne.
Klamala by som vsak,ak by som tvrdila,ze vsetko je len uzasne. Vo vnutri mam stale zmatok,ale to by som nebola ja, keby bolo vsetko pokojne. Chyba mi cudzina...., nech to znie akokolvek zvlastne. Snazim sa priputat k domovu a hladam jeho kvality vo vsetkom,co ma obklopuje,no stale mam taky divny pocit...akoby mi jedna noha stala pevne na zemi a druha sa uz kamsi uberala....
Aj ked som v poslednych dnoch nemala vela casu na umenie, cosi som predsa len zhotovila. Par dennickov a dve babiky. Este nie su uplne ukoncene ,hlavne babka s tmavymi vlaskami potrebuje vylepsit...,ale ako zvyknem vraviet, je to vzdy lepsie nez nic. Navyse som zacala pracovat na svojom virtualnom obchodiku, len sa este troska bojim zacat.(Ja sa vzdy bojim.....) Hadam sa nezabudnem pochvalit, az tak urobim.

                                                 

Nateraz sa rozlucim.....idem este chvilku sit ,ktohovie,mozno este nieco zmajstrujem nez pojdem spat. A rozlucim sa s niecim,co som dnes pocula v istom nemenovanom filme, ktory mimochodom patri k tym najoblubenejsim mojej mladsej sestry:,,Robit to,co ta bavi, je len polovicka stastia.Ta druha a viac dolezita je, s kym to robis. '' Dobru noc ktokolvek to cita....