BOBEK IN UK ( handmade trhy)

V nedeľu ma môj drahý zobral na výlet do Bristolu na predajnú akciu s názvom Outlaw ( Outlaw Artisan Craft Show | Bristol ) .  Hodina aj čosi obdivovania nás stála necelých šesť hodín v aute. Ja som ich našťastie prespala, aj s Jorikom vedľa mňa :). Keďže to bolo krátko po mojich narodeninách, bol to akýsi post narodeninový darček. Tešila som sa prevelice a hoci sa priznám, že kdesi hlboko v sebe som si pýtala viac, uspokojila som sa aj s tým, čo som v ináč prenádhernej bývalej vlakovej stanici našla. Ľudí bolo skromne, to hneď na začiatok spomeniem a nedá mi dodať, že si tak po očku všímam, ako tu domáci komentujú ručnú prácu, aký ohlas má (poväčšinou na Facebooku..)nuž a z toho, čo som videla, slabota. Neviem, či ich k tomu vedie ich anglický konzervatizmus, ale nemyslím. Občas uvažujem, či už tu ručnej práci neodzvonilo.... Kráčajúc pomedzi stánky, všímala som si predávajúcich, ktorí akoby ani nečakali, že sa nejaký predaj vôbec môže uskutočniť. Akoby tam boli skôr preto,aby odprezentovali svoju prácu, stretli sa s podobne tvorivými tvormi a potešili si oči. Len poniektorí boli snaživí, lákali ma bližšie si obzrieť ich diela , žmurkali na Jorika. Bola som rada, že ho mám na rukách...akýsi štít, za ktorý som sa schovávala, lebo ....úprimne, neprišla som nakupovať. To nebol zámer našej cesty. Len sa pokochať.  Inšpirovať sa.

 

Zámer "mĺkveho pozorovateľa" sa mi podarilo splniť, zlyhala som iba pri jednej, ale to som sa Jorika akurát vzdala a nechala ho s manželom čmárať si obrázky pri neďalekom stole , kam sme si nachvíľu sadli, aby sme zjedli nám dovtedy neznámu škótsku guľku ( vajíčko uvarené natvrdo obalené v cestíčku).

 

Toto je práca už spomínanej zhovorčivej pani, maminy troch detí, žijúcej na farme , ktorá mi s potešením porozprávala o bodkách ako o semiačkoch vo vetre, o hľadaní hĺbky a minulosti v stieraní farby ....o starých fotkách, ktoré fotil jej dedo a ktoré prenáša na svoju keramiku a priznala sa mi aj, že to nemá ľahké, lebo jej tvorba je všetko, čo robí, čo živí ju a jej rodinu. Bez hanby hovorila o tom, ako ich dom potrebuje renováciu, ale niet z čoho...že raz je lepšie, raz zas horšie. A ja som túžila potešiť ju a kúpiť si aspoň hrnček , ale nemohla som. Máme ich doma habadej a 30libier za kus nebola síce prehnaná suma za tak krásny ručne robený kus, ale ....ani náš rozpočet mi ešte nedovoľuje míňať.

 

 

 

Mnoho vecí bolo ručne šitých, veľa bolo pohľadníc a šperkov.

 

 

Bol tam aj s stánok s pletenými mega vecičkami....

 

...i tortičkovými šatičkami.

 

V tomto som si takmer kúpila pohľadnice....ale iba takmer.

 

 

No a v tomto som sa stratila nadobro. Moje oči sa tešili a tešia sa aj teraz, čo sa len dívam na fotky.

 

Odišla som síce s prázdnymi rukami, ale vôbec neľutujem, že som tam šla a pretrpela takmer celý zvyšok dňa v aute. Len uvažujem, či raz...jedného dňa, budem patriť medzi nich.

 

CINK! CINK!