Lyricky

Včera som ako každé ráno venčila svoju Holly , ešte za tmy, za ticha.....tak to mám najradšej, nechávam ju behať bez vôdzky,slobodne, lebo počas dňa už na taký luxus času niet. A vzduch mi voňal ako na vianoce,vonku bolo sviežich mínus päť. Po x-tý krát som si uvedomila, aké úžasné je mať schopnosť zatvoriť oči a vďaka vôni sa preniesť v spomienkach kam len chceme. Zrazu som bola malým dievčatkom, asi tak 7-8ročným, obutým v červených čižmičkách s kožušinkou , čo nehriala..., sedela som u babky za stolom v obývačke, na ktorom vyhrával kovový zvonček roztáčaný teplom štyroch sviečok , čo popri ňom horeli. Kreslila som fixami  klauna na pódiu, pestrofarebnú oponu ,prázdne kulisy. Fixy voňali rovnako intenzívne ako sneh vonku. Prekričali aj vianočné koláče z tácky. Hm, usmievam sa ešte i teraz, keď to píšem.....Babka si toho šaša prilepila do vnútra skrinky s haraburdím a tam už ostal naveky vekov. Možno tam stále je:)....ak ho nezjedla plieseň.
Zbožňujem , keď mi rána voňajú fixami.... Ako včera ráno...a to po snehu nebolo ani chýru , ani slychu. Ale ja som ho voňala, ja som ho cítila....Také v nás udupané spomienky sú tisíckrát lepšie než hocijaké DVD, či videopáska ba dokonca sú lepšie ako album plný fotiek. Sú s nami kamkoľvek ideme ... Akurát, nemôžem si pomôcť, ale kladiem si otázku, prečo práve tá chvíľa mi ostala v pamäti, veď nie je to nič výnimočné kresliť si klauna fixami. Podobných momentiek mi v mysli ostalo viac. Sú všetky viac menej rovnako málo dôležité ako táto . Ktohovie....Pre mňa sú už čosi ako Perinbaba na Vianoce. Môžem si ich pretáčať stále dookola a vždy sa budem pri tom usmievať.....

 

Cinky-linky-cinky-link....

Zbieram si momenty

Včera sme mali upršaný deň, a tak som s malým Jorikom ostala doma. Sediac na gauči, odrazu sa sám zdvihol a posadil. Dobre, dobre..držal sa popritom mojich prstov, ale zaprel sa sám. Vydesilo ma to a potešilo zároveň. Vraví sa, že čas najviac vidíme ako letí práve na deťoch. A ja sa v tom utvrdzujem deň čo deň, keď s radosťou hrdej maminy zisťujem, že náš malý už má prvé zúbky von, že už sa začal odrážať nožičkami a uháňať prvé metre na gauči, že v pohode hltá rozdrvené tabletky v lyžičkách,či naťahuje rúčku, keď mu pred nosom obraciam stránky v knižkách. ,,Kam sa ponáhľaš?" vravím mu,ale dobre viem, že čas nezastavím. A tak sme včera do toho dažďa , chytali momenty,lebo už dnes by bolo neskoro.

Zamachlené a troška neostré a predsa dokonalé....stopy vo farbe gentianovej violete, ktorú sme mali hádam všade, kde trebalo aj netrebalo!

No a verte alebo nie, včera sme aj strihali -  mastný pramienok vláskov po olivovom oleji.

Ešte je toho viac, čo treba do spomienok pridať, ako s láskou zaslané blahoželania(toto hľa od môjho verného zákazníka)...

...a pridané budú i prvé vianočné či Valentínske priania(toť hľa jeden ručne robený od bratranca:)pôjde pekne do albumu....no to až niekedy nabudúce, lebo od tej violete sme boli včera takí špinaví, že sme sa museli kúpať, ba aj práčku sme museli použiť,lebo čoho sme sa dotkli, nechali sme na tom svoje pečiatky.

Škoda, že  nie všetko sa dá schovať do albumu, lebo tento milý ušatec by si to isto zaslúžil(zas a znova ďakujem vernej zákazníčke za neskutočne krásny darček!).

Nuž, čosi sa musí uložiť iba v mysli a nechať to tam blednúť....no podľa mňa i to má svoje čaro.

Ako s láskou napečené koláče (môj recept plný ovsený vločiek,orieškov,hrozienok, ľanových ,slnečnicových a sézamových semiačok ), ktorých bola včera plná miska a dnes ostali iba dve.

A tak to má byť.

 

Cink-cink-cink !

 

 

 

 

 

Konečne

Konečne som sa po dlhom čase dostala k svojmu blogu. Trvalo mi to dlho, lebo som chcela ostať verná tradícii a každý blog dozdobiť fotkami. No ale človek mieni a Pán Boh mení a u nás to mení Jorik. Veru tak. Stala som sa maminou a ani sa to nezdá, no som ňou už čoskoro celé 4mesiace! Môj život sa od jeho narodenia prevrátil naruby a všetkým maminám asi nemusím ani hovoriť, že môj denný harmonogram je plný  kŕmenia, prebaľovania, kočíkovania,kúpania a hrkotania hrkálkami. Na tvorbu mi veľa času neostáva. Ba priznám sa Vám, že kdesi na samom začiatku, keď ešte Jorik voňal novotou, chcela som sa umenia vzdať a venovať sa výlučne iba jemu. Môj manžel jasal nad silou materinských hormónov, ale žiaľ, dlho som nevydržala stáť si za slovom a potlačená potreba tvoriť sa začala hlásiť . Ba priam kričať. Nepomôžem si. Potrebujem tvoriť a cítim sa nekompletná, nervózna a k ničomu, keď nemôžem pracovať. A tak sa pomaly učím kradnúť si čas kde- tu a najnovšie mi tak vznikla zbierka ušatcov , maľovaných akrylovými farbami, z ktorých sa už čoskoro vytlačia série nálepok , pohľadníc a obrázkov na zarámovanie . Píšem čoskoro, lebo môj drahý manžel už všetky obrázky spracoval a teraz už len musíme počkať ,až sa nájde v agentúre , kde si chodíme svoje veci tlačiť, čas na tlač. Až budú hotové, prihlásim sa a pochválim. Zároveň by som rada doplnila svoj obchodík na Sashe, chudák je taký vykradnutý:(. Tuho uvažujem , že si zakúpim butonkovač a nebudem sa musieť obracať na agentúru zakaždým, keď sa mi nejaký odznak či zrkadielko vypredá. No je to pomerne drahá investícia.....mala by som si byť istá, že bude návratná. (Ak by sa medzi Vami našiel niekto, kto by mal tento stroj na predaj alebo nebodaj by niekoho poznal, kto sa ho chce zbaviť, napíšte mi prosím:).

Ach jaj....maličký už je pri mne, kope nôžkami a cmúľa pri tom gumenú žirafu. Nakŕmený, s plným bruškom a s čistou plienkou , je mu sveta žiť. A tak budem radšej končiť, lebo odteraz to bude už len tak, že pomyselným zvončekom, ktorým som si doteraz veselo cinkala na záver svojich blogov, bude odteraz cinkať niekto iný:).
Ja ešte pridám fotky spomínaných malieb a utekám k Joričkovi Pacholíčkovi, aby už na mňa dlhšie nečakal.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
A Vám želám krásnu nedeľu!


                                                                   Cinky- linky- linky- BOM!