Je takmer osem ráno. Každú chvíľu sa môžu otvoriť dvere a ja ostanem zaseknutá medzi slovami vedomá si toho, že možno zajtra (?) ich budem schopná dopovedať. No napriek tomu riskujem, lebo svojmu zanedbanému blogu dlžím tie slová viac a ...pravdu povediac, už ich mám v sebe toľko, že už ich vlastne ani nemám kam schovať.
Leto je takmer u konca, vlastne...ani neviem aké leto...možno to vaše doma, ktoré som si predstavovala pri počúvaní klipu "Je nám teplo", premieľajúc si v hlave predstavy spoteného všetkého. Tu v UK sme sa nepotili. Určite nie od slnka. Raz, dvakrát, nepamätám presne, som mala túžbu siahnuť po krátkych nohaviciach. V pohode som však leto prechodila vo svojich dlhých gatiach a nosením obhryzených nátielníkoch. Napriek tomu , uschovala som si v sebe zopár letných spomienok, napr. na Jorika hádzajúceho kamienky do mlák a mňa, sediacej opodiaľ, strážiacej prichádzajúce autá a kresliacej do notesa, ktorý sa začal krásne rozpadať..presne tak, ako to mám rada. S letom sa mi bude naveky spájať aj môj a Jorikov odvážny krok, vyskúšať mestkú dopravu a vybrať sa objavovať vzdialenejšie kúty Plymouth. Zatiaľ sme zaseknutí v centre plnom obchodov, ale i múzea a hlavnej knižnice. Už nás spoznáva aj bezdomovec na rohu Marc and Spencer, kde si chodíme pravidelne kupovať praclík alebo citrónový muffin . Naše výlety tak dostávajú nádych domova.
Keď spomínam domov, tak ten náš, na Manadon, sa navoňal nami do poslednej škáry. Už sme tu doma. Nateraz. Môj stôl u okna je plný mojich vecí a už sa ani nenamáham ich odkladať. Návštevy beztak nemáme. (Čo mi pripomenulo včerajšok, keď som objavila slovenskí pár s dvoma deťmi vo výťahu obchodného centra a hoci čo sme tu, hľadáme intenzívne nám podobní slovenskí pár, za pána som nedokázala otvoriť ústa a zoznámiť sa. Nechala som ich odísť a potom ich márne hľadala . Mohli sme mať návštevu:). Posledné dni som sa snažila aj kresliť,aj maľovať,aj šiť..... za tú dobu, čo som tu nebola, sa veľa vecí narodilo.
..ako napr. zopár denníčkov,
... zopár kresieb....
..aj zopár malieb....
..na niektoré som extra hrdá...
..túto mám najsamradšej :).
A hoci sa toho nezdá málo, cítim, že by to chcelo ešte viac. Hodne viac! A ako sa valím prúdom každodenných povinností, sledujem, ako ma svrbia prsty...ako si žiadajú , pýtajú, žobronia...aby som ich využila a zapriahla viac k ceruze ako k rúčke od kočiara.
Je osem desať, neverím vlastným očiam aká rýchla som. Dvere sa nepohli, vonku je o trošku jasnejšie, možno dnes konečne nebude pršať. Zobem hrozno z Jorikovej marhuľovej misky a bojím sa, že keď ma niekto nezastaví, všetko mu vyzobem. Mrkám po očku na otvorený skicár s kresbou zadumanej dievčinky. Čaká na mňa, až dopíšem.
Nechcem ju nechať čakať.
Je osem 16.....
keď vám cinkám na záver......
CINKcinkCINKcink.....!
No comments:
Post a Comment