Sunday, August 23, 2015

BOBEK IN UK ( čosi, čo troška tlačí..)

Ukladám sa k písaniu v rovnaký čas ako včera.... zas a znova riskujem, že slová nedopíšem....len si ich budem omieľať v hlave po zbytok dňa v nádeji, že do zajtra nevyprchajú a nestratia na atraktívnosti. Od včera , pochopiteľne, neuplynulo veľa času, aby sa mohli stať veci nevídané. Ani sa nestali...a predsa.... Manžel sa vrátil po šiestej domov a len čo sa ako tak udomácnil, vzal Jorika k sebe a ja som mohla robiť. Nie je to u nás všedná vec, vážim si ju preto o to viac a pracovala som dokiaľ to šlo....až do samého večera. Dokreslila som drobnú dievčinku na obal zápisníka....
 
 
....a namaľovala obrázok na želanie, jednorožca a ostala som celkom hrdá , ako sa napokon vykľul von....
 
 
 
 
Spať sme šli neskoro. Viac neskoro než neskoro. Usnuli sme rýchlo. Možno aj preto sa vo mne nestihli vytratiť akési zvláštne smutné spomienky zo včerajšieho dňa. Oni vlastne nepatria iba včerajšku. Tak akosi si ich v sebe schovávam, nabaľujem....a hoci sa snažím, neviem ich zo seba striasť preč.
Viete, mnoho ľudí si myslí, že život v zahraničí automaticky znamená finančnú pohodu. Ono, klamala by som, keby som tvrdila, že zahraničie ju neprinesie( samozrejme, nie každému a nie hneď a zaraz). Veď aj preto sme tu a preto sa snažíme...,lebo veríme, že raz... Som maniačka do audio kníh, počúvam ich jednu za druhou, ako si ich nosím z knižnice a vďaka nim sa veľa dozvedám o Angličanoch a o tom, ako vnímajú svet(definitívne tu v knižniciach nájdete nepomernú prevahu britskej literatúry . len málokedy je načítaná kniha od amerického spisovateľa.). Často, ozaj pomerne často , rozoberajú vo svojich dielach prisťahovalcov. Rovnako akúsi neviditeľnú schému členenia obyvateľstva do vrstiev. Raz o tom viem, neviem to nevidieť. Kadekoľvek idem. Cítim sa blahobytne , keď si v obchode do košíka vkladám hrozno, banány, jablká, mandarinky....kupujem si mlieko, oriešky, semiačka rôzneho druhu, jogurty sladkokyslé, ba aj drobné nápoje sľubujúce blahodárne baktérie. Necítim sa chudobná. Cítim sa zdravo spokojná, šťastná. Podobne ako keď v sekáči nájdem sveter, nohavice, hračku....niečo, čo ináč stojí "majland" a hľa, tu to mám za babku...uf, aké šťastie, zíde sa....Alebo keď navštívime carboot sale a podarí sa nám uloviť "poklady nevídané", teším sa zas a znova. No.....ale....
 Možno je to tým, že ako výtvarníčka mám k číslam ďaleko a keď manžel občas prehlási, že nestíha zarábať....pichne ma. Hm, neviem ako je možné, že sa to všetko vo mne mieša. Vytešené sekáčové úlovky sa občas menia...ako keď navštívim lekára, odrazu v neónovom svetle vidím, že poklady z carboot sale majú fľaky, alebo som si istá,  že uprené zraky v autobuse musia vidieť, že náš secondhandový kočiar má už najlepšie roky za sebou (ba čo viac, už sa ani nevyrába!), že ohnuté rukávy na Jorikovej mikinke znamenajú, že ju zdedil. Ani mi to až tak nevadí, mňa nech si postavia kam chcú. Založia ako záložku do ktorejkoľvej vrstvy sa im zapáči. Troška ma to však mrzí za Jorika. Ale len trošíčka. A troška sa to viac ozýva, keď pýtam peniaze na akvárium a čosi vyše 14libier sa mi zdá nehorázne veľa a ja nie som schopná kúpiť vstupenku a miesto sledovania rybičiek tak nechávam syna otvárať a zatvárať dvere na umelohmotných záhradných domčekoch v obchode, v ktorom napokon strávime hodinu ,ale odídeme s prázdnym košíkom. Troška sa to ozve, keď na zastávke autobusu okolo nás prejde 11 autobusov mestkej dopravy s cieľom CENTRUM, ale my stojíme a čakáme na ten náš, ktorý chodí zriedka ,ale ušetrí nám 70centov. A....ozve sa to tiež, keď si odkráčam dobrú štreku, radšej peši (ale veď ja aj tak peši najradšej) do najbližšieho detského centra, kde nájdete všetko možné, o čom deti snívajú a  kde si vystojím frontu s vysmiatym synom v náručí  ,aby som zistila, že lístok počas prázdnin stojí takmer 9libier (!) a ja, hanbiac sa a ospravedlňujúc sa všetkým stojacim za mnou, ťahám synove topánočky z debničky a obúvam mu ich späť s prosbou, nech mi prosím vrátia peniaze.
Viem, peniaze nie sú dôležité a ja mám všetko ( ba viac!) bez pochýb, než jeden potrebuje. V tom mojom sekáčovom svete sa cítim pohodlne ...hádam by mi nemalo vadiť, čo si druhí myslia a kde nás zaradia. Ale som žena, matka najmä....neviem nepremýšľať.
Uľavilo sa mi, keď to teraz viete?
Ani nie. Asi len verím, že ste niekde tam, spolu so mnou...na rovnakej myšlienkovej loďke.
Ale ....i tak som rada, že som vám to povedala.
 
Dnes vonku prší....je nedeľa, deň na carboot sale. Zbožňujem carboot sale ! Pre poklady, ktoré sa tam dajú nájsť.
 
Cinkylinky bom!
 

Saturday, August 22, 2015

BOBEK IN UK ( dopĺňam slová v čase )

Je takmer osem ráno. Každú chvíľu sa môžu otvoriť dvere a ja ostanem zaseknutá medzi slovami vedomá si toho, že možno zajtra (?) ich budem schopná dopovedať. No napriek tomu riskujem, lebo svojmu zanedbanému blogu  dlžím tie slová viac a ...pravdu povediac, už ich mám v sebe toľko, že už ich vlastne ani nemám kam schovať.
Leto je takmer u konca, vlastne...ani neviem aké leto...možno to vaše doma, ktoré som si predstavovala pri počúvaní klipu "Je nám teplo", premieľajúc si v hlave predstavy spoteného všetkého. Tu v UK sme sa nepotili. Určite nie od slnka. Raz, dvakrát, nepamätám presne, som mala túžbu siahnuť po krátkych nohaviciach. V pohode som však leto prechodila vo svojich dlhých gatiach a nosením obhryzených nátielníkoch. Napriek tomu , uschovala som si v sebe zopár letných spomienok, napr. na  Jorika hádzajúceho  kamienky do mlák a mňa, sediacej opodiaľ, strážiacej prichádzajúce autá a kresliacej do notesa, ktorý sa začal krásne rozpadať..presne tak, ako to mám rada. S letom sa mi bude naveky spájať aj môj a Jorikov odvážny krok, vyskúšať mestkú dopravu a vybrať sa objavovať vzdialenejšie kúty Plymouth. Zatiaľ sme zaseknutí v centre plnom obchodov, ale i múzea a hlavnej knižnice. Už  nás spoznáva aj  bezdomovec na rohu  Marc and Spencer, kde si chodíme pravidelne kupovať praclík alebo citrónový muffin . Naše výlety tak dostávajú nádych domova.
Keď spomínam domov, tak ten náš, na Manadon, sa navoňal nami do poslednej škáry. Už sme tu doma. Nateraz. Môj stôl u okna je plný mojich vecí a už sa ani nenamáham ich odkladať. Návštevy beztak nemáme. (Čo mi pripomenulo včerajšok, keď som objavila slovenskí pár s dvoma deťmi vo výťahu obchodného centra a hoci čo sme tu, hľadáme intenzívne nám podobní slovenskí pár, za pána som nedokázala otvoriť ústa a zoznámiť sa. Nechala som ich odísť a potom ich márne hľadala . Mohli sme mať návštevu:). Posledné dni som sa snažila aj kresliť,aj  maľovať,aj šiť..... za tú dobu, čo som tu nebola, sa veľa vecí narodilo.
 
..ako napr. zopár denníčkov,
 
... zopár kresieb....
 
 
..aj zopár malieb....
 
 
 
..na niektoré som extra hrdá...
 
 
 
 
..túto mám najsamradšej :).
A hoci sa toho nezdá málo,  cítim, že by to chcelo ešte viac. Hodne viac!  A ako sa valím prúdom každodenných povinností, sledujem, ako ma svrbia prsty...ako si žiadajú , pýtajú, žobronia...aby som ich využila a zapriahla viac k ceruze ako k rúčke od kočiara.
Je osem desať, neverím vlastným očiam aká rýchla som. Dvere sa nepohli, vonku je o trošku jasnejšie, možno dnes konečne nebude pršať. Zobem hrozno z Jorikovej marhuľovej misky a bojím sa, že keď ma niekto nezastaví, všetko mu vyzobem. Mrkám po očku na otvorený skicár s kresbou zadumanej dievčinky. Čaká na mňa, až dopíšem. 
Nechcem ju nechať čakať.
Je osem 16.....
keď vám cinkám na záver......
 
CINKcinkCINKcink.....!