Je čosi po deviatej a ja som na smrť unavená. Zatváram sa v Jorikovej izbietke, otváram okno dokorán, aby som sa prebrala. Ruky mám špinavé od farieb, tak sa mi to páči. Práve som domaľovala jeden úplne nepotrebný , len tak obrázok..., lebo ja vždy radšej robím to, čo nemusím, než to, čo sa odo mňa očakáva (nie, nie som na to hrdá, ale zvalila som vinu na dátum narodenia, jednotky vraj také sú). Využila som chvíľku, keď sa moja drahá polovička hrala so synom a sadla si k svojmu stolu.
Vždy na ňom všetko rozkladám a potom skladám...a popritom snívam, že raz budem mať vlastný priestor a túto procedúru viac robiť nebudem. 
V sekáči som našla drevené rámiky, chcela som ich vyplniť. A téma sa pýtala von, vyskočila na papieri pokreslená ceruzou. Dve sestry, ktoré nič nepovedia. Ani nevediac ako, napísala som si slovíčko quiet (ticho) pod obrázok (asi aby som nezablúdila...popritom ceruzkovaní.., slovo ako lampáš,malo mi svietiť,ale nesvietilo ).
Hľa, tu mali ešte obe sestry ústa zošité ... Nie, tie nikdy nikomu nič nepovedia.... Zatiaľ všetko sedelo. Ibaže....
ibaže...ako som maľovala, veci sa menili. Príbeh sa dral vonku ,iný, než som naplánovala. Nasilu som ho zatlačila....lebo čosi vo mne veľmi chcelo toto smutno morbídne minidielo. Až keď som ceruzou dokreslila posledné stehy na zošitých ústach, pochopila som, že sa nedá nič robiť. Že proti príbehu, aký si ilustrácia sama vybrala, nemôžem nasilu ísť. Ustúpila som a stíchla a v tom tichu som všetko počula....
...príbeh dvoch sestier , v ktorom tá mladšia sníva , že až jedného dňa dospeje a bude rovnako krásna ako jej staršia sestra.
,,Budem , všakže, budem???"
,,To vieš, že budeš a ešte omnoho viac."
Aké láskavé klamstvo.
Hm..., ozaj nemám rada, keď mi niekto niečo diktuje. Nateraz však nemám námietky. Práve naopak. Zhasla som lampáš ,patril inému obrázku. Usmievam sa. Všetko je na mieste. Presne tak ako má byť.
Cink cink cink...
