A máme po dovolenke. Smejem sa sama na sebe, lebo ja som bola tá, čo sa u nás stavala na zadné a vyťahovala pádne dôvody, prečo na dovolenku nie je ten správny čas. Teraz som rada, že som šla. Týždeň bol však prikrátky na to, aby sa stihlo všetko, čo sme si zaumienili. Moje skicáre ostali nedotknuté. Zato som si doma nakúpila nite a bavlnky (ktoré sú tu nepomerne drahšie)...
... a s potešením, aké má v sekáči vždy dokonale ovládne , som vyrabovala obťažkané vešiaky a nakúpila si látky na zajkov, bábiky aj denníky. (foto látok nemám, ale tu hľa, denníček, už je odetý v jednej z nich:)
Kufor praskal vo švíkoch ako sme ho vo štvrtok ťahali naspäť na letisko. K svojej kôpke som si pridala aj túto voňavú nežnosť...., lebo priznám sa vám, vône zbožňujem a po limitovanej edícii Teda Bakera som dlho nevedela nájsť svoju vôňu....
(táák a teraz viete, v obláčiku akej vône si tu kráčam ulicami:)
Bezkonkurenčne medzi z "domu unesenými vecami" svieti tento vtáčik...
..od mojej drahej Marcelky Vilhanovej. V jej útulnom jednoizbovom bytíku , kde sa to kopí originálnymi obrazmi, som zo svojej dovolenky odkrojila jeden celý večer. Príjemne mi bolo na duši, zhovárajúc sa s ňou....a niekde tam, sediac na dlážke, kochajúc sa jej prácami, som si uvedomila, čo mi tu v UK tak nesmierne chýba. Spriaznená duša. Taká, niekde tu poblízku, ku ktorej by som si odbehla na čajík a načerpala novú tvorivú energiu. Aj preto mi bolo doma náhle dobre. A keď som si to neskôr namierila do Trnavy , aby som si ruky obliekla do Lucyiných ilustrácií , moje vnútro doslova lietalo a pišťalo a výskalo, hoci navonok bolo nervózne a stiahnuté... priznám sa verejne , trému som mala .A rešpekt, voči ľuďom, ktorých považujem za nesmierne nadaných. Ale Lucy sa snažila a popri všetkom jej štebotaní, krásne mi bolo. A hoci len veľmi opatrne a po kvapkách, nasávala som do seba atmosféru u Bumkinových , v ich priestrannom a novučkom tetovacom štúdiu. Prepáčte, nemám pre vás fotku mojich rúk...to až v budúcom blogu. Obrázky si na koži žijú svoj vlastný život, otvárajú sa a lúpu, na svet sa pýta farba vpitá v koži. Už čoskoro bude von, ako motýľ...
Naspäť v Plymouth , snažím sa udržať si spomienky čo najfarebnejšie, zatiaľ ,čo pomerne poľahky, nabiehame do starých koľají. Včera som si v supermarkete medzi ovocím, zeleninou a týždeň čerstvom chlebíku, kúpila kúsok farieb...
a dovolenkové spomienky do nich včarovala.
Lebo hej, sú podobne farebné a hrejivé.
Ďakujem každému, koho sme doma stretli , kto sa na nás usmial , kto nás vystískal a hovoriac za seba, stískam vás späť.
Cinkylinky bombom bom......
