BOBEK IN UK ( handmade trhy)

V nedeľu ma môj drahý zobral na výlet do Bristolu na predajnú akciu s názvom Outlaw ( Outlaw Artisan Craft Show | Bristol ) .  Hodina aj čosi obdivovania nás stála necelých šesť hodín v aute. Ja som ich našťastie prespala, aj s Jorikom vedľa mňa :). Keďže to bolo krátko po mojich narodeninách, bol to akýsi post narodeninový darček. Tešila som sa prevelice a hoci sa priznám, že kdesi hlboko v sebe som si pýtala viac, uspokojila som sa aj s tým, čo som v ináč prenádhernej bývalej vlakovej stanici našla. Ľudí bolo skromne, to hneď na začiatok spomeniem a nedá mi dodať, že si tak po očku všímam, ako tu domáci komentujú ručnú prácu, aký ohlas má (poväčšinou na Facebooku..)nuž a z toho, čo som videla, slabota. Neviem, či ich k tomu vedie ich anglický konzervatizmus, ale nemyslím. Občas uvažujem, či už tu ručnej práci neodzvonilo.... Kráčajúc pomedzi stánky, všímala som si predávajúcich, ktorí akoby ani nečakali, že sa nejaký predaj vôbec môže uskutočniť. Akoby tam boli skôr preto,aby odprezentovali svoju prácu, stretli sa s podobne tvorivými tvormi a potešili si oči. Len poniektorí boli snaživí, lákali ma bližšie si obzrieť ich diela , žmurkali na Jorika. Bola som rada, že ho mám na rukách...akýsi štít, za ktorý som sa schovávala, lebo ....úprimne, neprišla som nakupovať. To nebol zámer našej cesty. Len sa pokochať.  Inšpirovať sa.

 

Zámer "mĺkveho pozorovateľa" sa mi podarilo splniť, zlyhala som iba pri jednej, ale to som sa Jorika akurát vzdala a nechala ho s manželom čmárať si obrázky pri neďalekom stole , kam sme si nachvíľu sadli, aby sme zjedli nám dovtedy neznámu škótsku guľku ( vajíčko uvarené natvrdo obalené v cestíčku).

 

Toto je práca už spomínanej zhovorčivej pani, maminy troch detí, žijúcej na farme , ktorá mi s potešením porozprávala o bodkách ako o semiačkoch vo vetre, o hľadaní hĺbky a minulosti v stieraní farby ....o starých fotkách, ktoré fotil jej dedo a ktoré prenáša na svoju keramiku a priznala sa mi aj, že to nemá ľahké, lebo jej tvorba je všetko, čo robí, čo živí ju a jej rodinu. Bez hanby hovorila o tom, ako ich dom potrebuje renováciu, ale niet z čoho...že raz je lepšie, raz zas horšie. A ja som túžila potešiť ju a kúpiť si aspoň hrnček , ale nemohla som. Máme ich doma habadej a 30libier za kus nebola síce prehnaná suma za tak krásny ručne robený kus, ale ....ani náš rozpočet mi ešte nedovoľuje míňať.

 

 

 

Mnoho vecí bolo ručne šitých, veľa bolo pohľadníc a šperkov.

 

 

Bol tam aj s stánok s pletenými mega vecičkami....

 

...i tortičkovými šatičkami.

 

V tomto som si takmer kúpila pohľadnice....ale iba takmer.

 

 

No a v tomto som sa stratila nadobro. Moje oči sa tešili a tešia sa aj teraz, čo sa len dívam na fotky.

 

Odišla som síce s prázdnymi rukami, ale vôbec neľutujem, že som tam šla a pretrpela takmer celý zvyšok dňa v aute. Len uvažujem, či raz...jedného dňa, budem patriť medzi nich.

 

CINK! CINK!

 

 

 

 

 

BOBEK IN UK ( narodeninový...)

Včera som mala narodeniny.

 

 

 Magické a úplne iné, aké som si pôvodne želala. Už dávno dopredu som si naplánovala, že v deň svojich narodenín si vypýtam deň voľna a celé doobeda budem tvoriť. Že si ukradnem popoludnie a celý večer vôbec, lakomo len a len pre seba a všetko to prespím! Ach, aká to bola slastná predstava!!! Nevedela som sa dočkať! A predsa, s príchodom narodenín, vravím si, chcem povymetať sekáče a kúpiť si niečo na seba. Niečo malé a tešivé, originálne, aké sa len v sekáčoch dá nájsť. A našla som. Ináč, než som si to vysnila,s Jorikom v náručí, sťaby talizman, jednou rukou som lovila, hľadala....svoje narodeninové darčeky a nevydýchla som si, dokiaľ som ich nenašla, dokiaľ ma príchod Jorikovho spánku nezastavil.

                           

Tešila som ako sa len sekáčový lovec tešiť vie. O to viac, že som popritom lovení spievala dookola "happy birthday.." a Jorik sa tomu smial a ja som sa smiala celá. Deň bežal ako o život, Jorik spal, ja som ho kočíkovala, počúvajúc popritom xylontú audio knihu...och, ako sa len rada takto strácam v knihám, keď už nemám čas ich čítať!  Potravinové nákupy isto nepatria do mojej predstavy perfektných narodenín, ale héj, som mamina a jesť sa musí, takže predvečer patril supermarketu a...nebolo to také zlé....veď  napokon, čakal tam na mňa môj posledný darček ...

 

 

A keď sa zotmelo, manžel zapálil sviečky, ktoré som si sama vybrala( nech sú moje narodeniny veselé , radšej ako číslice, čo mi pripomínajú, koľko to vlastne rokov mám) na supermarketskej sýrovej torte a hoci som sa tomu vzpierala, malo to svoje čaro a ja som si tuho ozaj tuho zaželala svoje narodeninové priania .... a myslela som na ne ešte tuhšie ako som tie sviečky "sfúkavala".

 

Priznám sa vám, ozaj som občas ako malé dieťa. S prichádzajúcim večerom , prišlo mi clivo, že mi môj deň odchádza, že naň budem musieť znova rok čakať. Zas a znova, ako obohratá platňa, spievala som si tú narodeninovú odrbovačku a vedela som, že až si ľahnem spať, zobudím sa a bude nový deň a už v ňom nebudem kráľovať ja, ale niekto iný. Takmer som si želala zastaviť čas....

 

 

Ďakujem mami, že si mi zavolala presne o 11am, keď som sa narodila, ďakujem Jorik, že si bol so mnou celý deň a smial sa môjmu spievaniu, ďakujem Tomáš, že si sa snažil urobiť mi deň magický a ďakujem všetkým vám, čo ste si spomenuli a poslali mi "onlajnový" pozdrav.

 

Cinkám vám na oplátku

 

Cink CINK Bong BONG !

 

 

 

 

Bobek in UK (x-tý zápis )

Táto malá slečna sa narodila včera večer potom, čo so mnou strávila niekoľko dní cestovania v kufríku,lebo som chcela využiť každú možnú voľnú chvíľku, aby som ju dokončila. Strávila so mnou deň v Torquay, kam sme sa vrátili na piknik a kde som po dlhej dlhokánskej dobe pocítila, aké príjemné je sedieť v prírode na lúke, nechať Jorika behať okolo bez strachu, čo zhodí z predajných políc obchodov a kde som si tiež uvedomila, aká zviazaná a neslobodná som a že hoci mám krídla väčšie ako drvivá väčšina , neviem s nimi nikam odletieť. Moja minulosť ma neopustila, a hoci som na hony od toho, čo som kedysi mala, posledné dni ,plné zmien a neistoty, mi neprestajne ukazujú, aká tenká čiara ma od nej delí. Zrkadlo je najúprimnejšie a keď sa dá, radšej sa nedívam. Chcela by som prestať rátať, plánovať, žiť ako príde, ale momentálne, čím viac sa snažím, tým viac prehrávam , tým mrzutejšia som. Mnohí mi vravia, že do svojich diel vkladám seba, že majú dušu. Uch majú a ešte akú. Som vďačná za to, čím som si prešla, lebo ..nemôžem si pomôcť, verím tomu, že všetko zlé je na niečo dobré a vďaka anorexii sa dokážem dívať na veci ináč. Rovnako ako teraz, keď som pričuchla k sennej nádche a idem si rozškriabať oči, kdesi vo vnútri sa tomu teším, lebo hej, už viem, ako sa cíti alergik a hlúpo, ako to len môže znieť, cítim sa poctená poznať ich svet. Ťukám si na čelo, o čom to tu píšem, prečo sa takto verejne otváram, ale prosím pekne, ináč neviem a možno hľadám úľavu ,akú som kedysi našla pri písaní denníka. Je tam vonku niekto , kto rozumie?

Šitie bábik ma teraz viac než inokedy drží nad vodou. Bojujem s liekmi, ktoré ma uspávajú, pod očami mám dvojité kruhy ako keď do vody hodíte kamienok. Môj mozog kuje plán ako sa vyspať aj pracovať zároveň. Kufrík čaká....

  ...ešte vlásky, noštek, ústa a oblečenie, moja najobľúbejnešia časť. Na svoje posledné bábiky som extra hrdá. Majú v sebe viac, než dokážem fotkou povedať.

 

 

 

Sú mnou tak uhladené, že musia byť z toho unavené. Odložila som ich na poličku, aby si oddýchli . Hm, oddýchli...ostáva mi 5 minút a musím ísť zobudiť Jorika. Myslím, že oddýchnu si viacerí u nás doma, aj moje posledné ulovené kúsky z knižnice a časopisy o handmade tvorbe a jej predaji. Mne na ich čítanie veľa času neostáva, ale prosím, možno...možno inšpirujú vás...

...tu v Manadon, kde teraz bývame, máme iba veľmi malú skromnú knižnicu. Ale kvantita nie je tak dôležitá ako kvalita v tomto prípade a uloviť si niečo krásne detské tam nie je problém. Som unesená z týchto kníh a vrelo odporúčam, ak aj nie na čítanie, tak na ochkanie:).

 A pre tých, čo si ešte stále dajú poradiť a nevadí im čítať v angličtine, hľa, našla som dve "biblie o predaji handmade" - Make it, sell it a Turn your hobby into a business. Kopec správne mierených rád a veľa véééľa inšpiratívnych fotografií (tá ovečka sa podobá mojim, aké som kedysi tvorila...prekvapujúco, istá pani umelkyňa ma na  ich predaji postavený svoj biznis. Sú jej najpredávanejším artiklom a vlastne vďaka ovečkám sa stala veľkou pani predajkyňou).

Dve minúty po limite....utekám a želám ten najkrajší deň bez lán, povrazov, nitiek a mašličiek, ktoré nám občas bránia lietať.

 

Cinkylinky bonky bong!

 

 

 

Bobek in UK ( Kam sa stráca môj čas?)

Občas sa večer zastavím a ešte predtým, než začnem hltať svoj vytúžený nočný oddych v posteli, uvažujem, kam do pekla sa zas a znova vytratil môj deň? Niekedy mám zo seba zlý pocit, lebo akokoľvek sa snažím pozbierať každú črepinku z dňa , nevidím po sebe prácu. Potom sa pýtam seba samej, či je ozaj práca tak dôležitá...a hej, je! Pre mňa áno! Akoby som mala pozajtra umrieť, prisahám si, že na zajtra si rozložím deň rozumnejšie a upokojím sa pri plánovaní neuskutočniteľného plánu . Priznám sa vám, že sa niekedy bojím, že mi ruky zdrevenejú, že keď nebudem pracovať viac, nikdy nebudem dobrá v tom, čo robím...neviditeľný, pre mňa však dobre známy -  ambicionizmus, tak ukradomky okráda Jorika o mamu, môjho muža o manželku a mňa samotnú o pokoj v duši. Ale nesťažujem sa. Chápte alebo nie, nechcem to zmeniť. Bez neho by som to nebola ja. Stal sa mojim spoločníkom a keď sa večer divím nad ubehnutým dňom, on je ten, čo počúva. A občas aj chlácholí....ako keď mi pripomenul skriňu, čo som Jorikovi pomaľovala...

 

..papierové hviezdy, čo som mu zavesila z lustra...

 

...jednohviezdičkovú stoličku, ktorú som mu skromne dozdobila....

 

...došitého zaja, čo pôjde na želanie do balíčka....

 

 

...i háčkovaný koberec do Jorikovej izby, na ktorom treba ešte tóóóóľko očiek uháčkovať, nezabudol spomenúť...

 

A verte alebo nie, i on sa zastaví a občas ma prekvapí ako keď raz, namiesto toho, aby Jorika mojimi ústami okričal a uchmatol si prepotrebné okuliare späť, donútil ma vytiahnuť foťák z púzdra a uchovať si spomienku , vankúšovú, večernú, takú našu, ktorá už nikdy nebude rovnako voňavá, gaučovo rozcuchaná a tak sladko zalaskovaná...

 

 

 

Hej, konštatujem na záver, dni sa mi strácajú....delím si čas na sviatky , či už tie kalendárne alebo rodinno-príležitostné a oni jak prichádzajú, tak odchádzajú a ...och! najvyšší čas zobudiť Jorika!

 

CINK CINK CINK

 

 

 

 

 

 

 

Bobek in Uk ( Presťahovaní )

Presne tak. Už to máme za sebou. Stálo ma to čosi vyše týždňa balenia (popri malom samozrejme, čo znamená, 5 vecí dnu - 4 vonku), deň sťahovania , štyri dni vybaľovania(treba pripomínať, že popri malom?) a tri dni bez internetu. Telo to všetko cíti a kde-tu ma pobolieva. Zvykám si zatiaľ pomaly. Blúdim ako ovca po cestách a chodníkoch, hľadám, kam sa mám chodiť s malým prechádzať a zatiaľ som nič nenašla. Zistila som, že najkrajší je zatiaľ náš novovyrentovaný bytík a štvrť, v ktorej sa nachádza (akosi sa neviem nabažiť tých hrejivo pôsobiacich domčekov). Poblízku sme našli Tesco(majú v ňom všetko, čo nevyhnutne potrebujeme , tj. jahodové mlieko a plienky),ale i pomerne veľký Hannah´s sekáč a obchod so zvieratkami, kde im nevadí, že nič nekupujeme, len sme sa prišli potešiť. Pri Tescu je aj pošta , čo je viac ako fajn. Na radu manžela, prešla som si aj druhú stranu našej domčekmi preplnenej štvrte a obzrela si ospevovanú obľúbenú nákupnú štvrť Crownhill, ale ostala som prudko sklamaná....ak by som mohla tých pár obchodov a ich výkladov k niečomu prirovnať,asi by som sa vrátila späť na Slovensko , do Gelnice či Prakoviec(prosím, nikoho nechcem uraziť, narodila som sa tam) a aj tam nie do centra,ale kdesi obďaleč. Je tam však knižnica. Malinká ale zdá sa útulná. Aspoň niečo. Bola zatvorená, keď som pred ňou stála, kvôli sviatkom, a tak som si len omrkla plagáty a so sklamaním som zistila, že ani jeden neoznamoval hodiny hudby pre najmenších či spoločné čítania alebo čosi, hocičo, kam by som vzala toho svojho vetroplacha. Ale ešte nehádžem flintu do žita , ako som napísala, mali zatvorené, tak sa radšej ešte popýtam, než sa nadobro sklamaním odujem.

Aby ste aj vy videli, ako to u nás teraz vyzerá, urobila som vám zopár záberov.....nenafotila som budúcu Jorikovu izbu, lebo v nej ešte nič nie je. Okrem krabíc s manželovými vecami, ktoré si nestihol vybaliť , keďže zarezával celý týždeň v práci. A navyše, nemáme ešte ani nábytok, no prezradím, že som toť včera už v spomínanom Hankinom sekáči kúpila Jorikovu plastovú modrú postieľku s obrázkami vláčika , takže prvý kus nábytku by sme mali:). Nenafotila som ani záchod a chodbu , ale môžete mi veriť, sú primerane pekné k zvyšku bytu a majú všetko, čo by mali mať.

 Tak toto je naša kuchyňa...drevená komoda zo Sashe, chúďa , cestou sem ,ako dodávka havarovala, sa značne poškodila, ale ako tak ju manžel zlepil a ešte slúži.

  Takto zase vyzerá naša obývačka, len nám ešte treba zavesiť obrazy . Zaujímavé je, že som v celom dome nenašla jeden jediný klinec , ktorý by som mohla obšťastniť obrazom.Myslím, že nám to zmluva nedovoľuje, ale hádam tých pár klincov nikomu neublíži.

 Kuchynské okno. Aspoň takto oslavujem Veľkú noc.

...zo skrinky v jedálenskom kúte , hneď sa gaučom a napravo od kuchynskej linky...

 Spáľňa. Komody sme kúpili až po prisťahovaní sem v sekáči, kde predávali nie len použitý nábytok ale i taký, čo ostal skladom a nepredal sa, a teda úplne zbrusu nový. Moja komoda na fotke napravo nová nie je ani náhodou a stála 29libier, lebo ako povedal predajca, potrebuje nový náter. Manželova komoda , naľavo, sa ako nová definitívne aspoň tvári.  I posteľ je zo sekáču, ale tú sme kúpili ešte v Torquay...

Tohto oslíkozaja som si kúpila v sekáči v Torquay  pár dní pred odchodom sem. Neodolala som mu a hoci máme zbytočností plný byt a zbalila som aspoň 5-6krabíc , čo poputuje alebo na predaj alebo na charitu, tohto som proste túžila mať a bodka. Teraz poctivo stráži Jorikove knižky na dobrú noc o chorom mravčekovi a o medveďovi , čo posiela pozvánky na svoju narodeninovú oslavu.

...môj blog, moja komoda....a moja zbierka tanierikov, ktorú som zdedila od našich( celé moje detstvo visela v kuchyni nad jedálenským stolom ako svätožiara nad starým rádiom) a zarámované obrázky,moje najcennejšie,  ktoré sa mi na tých mojich potulkách svetom priplietli do cesty a už sa ich nevzdám !

Všetko to tu vyzerá ako náš nový domov, ale ešte ním nie je. Ešte potrebujeme zopár dní , aby sme sa spriatelili , prevoňali ho, spoznali sa navzájom .... a k tomu všetkému dozaista patrí aj moja práca. Ešte som neušila ani steh, čo som tu , ale i to bude. Ak sa podarí, ešte dnes, lebo tu hľa bábika, čaká už len na noštek a ústočká....

Tak sa lúčim a cinkám...

 

 

cink cink cink.........a krásnu Veľkú Noc Vám želám......

 

 

Bobek in UK (po dlhej dobe)

Všimla som si, že z času na čas a ono sa to akosi pravidelne stáva, s väčšími či menšími prestávkami, stane sa v mojom živote niečo, čo ma na istý čas zastaví. Stiahnem sa, nepíšem a hoci tvorím, len málo zo svojej práce zverejňujem. Tieto odmlky sú skôr zlé ako prospešné, ale neviem si pomôcť, akoby som mala strach, že sa prerečiem, že nebudem schopná zakryť to, čo ešte sama v sebe potrebujem stráviť, že to ľudia uvidia, budú sa pýtať. Tak napríklad Jorikove dýchanie ma vykoľajilo. Odrazu sa kdesi nad nami vznášal obláčik s názvom astma a kým som ho celý nevdýchla do seba a nepochopila, že je to ozaj len obláčik a zároveň sa pripravila na možnosť, že možno sa ten obláčik, ak už ho tak voláme, ozaj jedného dňa zhmotní, nedokázala som písať a už tobôž nie o tomto konkrétnom prípade. Ako matka medvedica, chcela som chrániť, hájiť, zakrývať. Ale prečo? Asi pred ľudmi, ktorí sa nečakane spýtajú: tvoj syn má astmu? Nemá! Vrieskam, len vírus....ale možno....čas ukáže. Aha, tak možno.  Je to zvedavosť alebo potreba ľudí počuť o cudzom nešťastí, aby si zmiernili tie svoje? A tak sa v mojom živote dejú veci pekné a nepekné a ja reagujem stále rovnako, sťahujem sa do ticha. Ale v tom tichu naďalej žijem a tvorím....a plánujem a mením nám budúcnosť, ako som ju toť nedávno so svojím drahým zmenila naruby a z Bristolu , kam sme plánovali ísť sa odrazu stal Plymouth. Všimli ste si niekedy, aké zázračné to je? Keď sa z neznámej bodky na mape stane odrazu miesto, ktorému ste na čas dali prívlastok domov a už nikdy - nikdy nebude iba neznámou bodkou? Bristol tou neznámou bodkou zatiaľ ostáva. Ešte sme na neho nedorástli. Nevadí, neskôr..možno. Ak sa nám ešte bude chcieť, lebo našli sme si krásny, suchý, útulný a novučičký bytík v Plymouth , v štvrti, ktorá je ako labyrint plná kvetov a trávy a ktorú by som, ak už nálepkujem, obnalepkovala slovom rodina. Sťahovanie nás čaká budúci víkend a troška sa obávam nového začiatku, zvykania si na nové miesto...ale už som vytrénovaná, viem, že každý deň to bude lepšie, až raz, ani  nezbadám kedy to bude presne, budem v Plymouth doma. Teraz som však ešte v Torquay, v meste, kde na pobreží stavajú obrovské koleso, kde sa to hmýri ľuďmi slniacimi sa na lavičkách , kde čajky škriekajú tak nahlas, že prehlušia aj zvuk uháňajúcich motorov. Sedím na gauči a vedľa seba mám svoje dve nové bábiky, tretia čaká v plechovej krabici na svoje zošitie.

 

 

 

 

 

Jolanda a Anete sú moje posledné ušité poklady, ešte som ich nikomu neponúkla. Hm, musím sa priznať, že posledné dni mi výroba bábiky trvá dlhšie, akoby som ju kdesi hľadala,lovila, dlho dumám, skúšam, obmieňam....Takto extra dlho som napríklad šila svoj námornícky pár:

 

Wandu a Wilmushku.

Zato bábiky predtým sa šili ľahko a rodili sa prirodzene, nez zádrheľov...

 

 

 

 

Nesťažujem sa. Myslím, že to tak proste musí byť. Možno aj preto, aby som sa niekam posunula. A ja úprimne dúfam, že sa posúvam.

:)Jorik vstal. Počujem jeho "hm,hm...." a búchanie o drevený rám postele. Usmievam sa, lebo takto sa u nás začína deň . Môj ukradnutý čas len a len pre seba sa skončil. Čo som stihla, to som stihla, o zvyšok sa pokúsim zajtra. Teraz nabehnem do spálne, vybozkávam to malé voňavé v perinách a denno- denný rituál sa začne odkrúcať. Krásnu nedeľu vám všetkým želám!

 

Cinkylinkybonky bonk!

 

 

 

BOBEK IN UK (Anja)

Je čosi po siedmej. Jorik ešte spí a manžel sa vráti z roboty skôr, než dopíšem tento blog. Jem ovsené koláče, pijem ríbezľový džús. Som ospalá. Včerajší dážď a vietor mi nedovolili v noci spať , dnes ma zase z postele vytiahla túžba ušiť novú bábiku. Pravda je, že som ešte neušila ani steh. Iba som nafotila Anju, bábiku s vláskami ryšavými ako mrkva. Nevedela som odolať. Našla som ju na stole, ako sa zhovára s Estellou a prisahám, počula som ich šepot....ich bábikovské príbehy...ako sa niesli ranným tichom našej obývačky. Cítila som sa ako dieťa . Poznám ten pocit dôverne, hoci mám dávno po 30tke. Zacinká vo mne a ja náhle verím, do kosti hlboko verím, že bábiky žijú.Presne ako keď som bola malá...každá bábika mala svoj príbeh. Teším sa , že tú naivitu v sebe ešte mám. A teším sa o to viac, že ju objavujem v bábikách, ktorým som nie len šaty ušila, čo som zvykla ako dieťa, ale že sú celé zhotovené mojimi rukami. Každý steh ihlou, poctivý a presne taký, ako ma ho naučila moja babina. Milión pohladení prstami má isto tiež magickú moc....och,aká som rada, že nachádzam to, čo som hľadala. Moje malé ja.

A toto je ona....moja Anja.

 

 

Takto sa pomaly rodila....

...v káve máčanou spodničkou....

...s kávou farbenými kvetinovými šatami...

Očká boli veľkým míľnikom....už vidí aj ona mňa...

Tu už stojí v objatí Estelly...

...hrkútajúc .

 

Som na ne pyšná a povedala som im to.

Som im vďačná, že ich mám, že sa vypýtali z toho secondhandového trička na svet ku mne,k nám.

Dnes cinkajú spolu so mnou na záver...

čarovné, detské a rozprávkovo magické,

aké len bábiky vedia...

 

CINK CINK CINK.