Lyricky

Včera som ako každé ráno venčila svoju Holly , ešte za tmy, za ticha.....tak to mám najradšej, nechávam ju behať bez vôdzky,slobodne, lebo počas dňa už na taký luxus času niet. A vzduch mi voňal ako na vianoce,vonku bolo sviežich mínus päť. Po x-tý krát som si uvedomila, aké úžasné je mať schopnosť zatvoriť oči a vďaka vôni sa preniesť v spomienkach kam len chceme. Zrazu som bola malým dievčatkom, asi tak 7-8ročným, obutým v červených čižmičkách s kožušinkou , čo nehriala..., sedela som u babky za stolom v obývačke, na ktorom vyhrával kovový zvonček roztáčaný teplom štyroch sviečok , čo popri ňom horeli. Kreslila som fixami  klauna na pódiu, pestrofarebnú oponu ,prázdne kulisy. Fixy voňali rovnako intenzívne ako sneh vonku. Prekričali aj vianočné koláče z tácky. Hm, usmievam sa ešte i teraz, keď to píšem.....Babka si toho šaša prilepila do vnútra skrinky s haraburdím a tam už ostal naveky vekov. Možno tam stále je:)....ak ho nezjedla plieseň.
Zbožňujem , keď mi rána voňajú fixami.... Ako včera ráno...a to po snehu nebolo ani chýru , ani slychu. Ale ja som ho voňala, ja som ho cítila....Také v nás udupané spomienky sú tisíckrát lepšie než hocijaké DVD, či videopáska ba dokonca sú lepšie ako album plný fotiek. Sú s nami kamkoľvek ideme ... Akurát, nemôžem si pomôcť, ale kladiem si otázku, prečo práve tá chvíľa mi ostala v pamäti, veď nie je to nič výnimočné kresliť si klauna fixami. Podobných momentiek mi v mysli ostalo viac. Sú všetky viac menej rovnako málo dôležité ako táto . Ktohovie....Pre mňa sú už čosi ako Perinbaba na Vianoce. Môžem si ich pretáčať stále dookola a vždy sa budem pri tom usmievať.....

 

Cinky-linky-cinky-link....

Zbieram si momenty

Včera sme mali upršaný deň, a tak som s malým Jorikom ostala doma. Sediac na gauči, odrazu sa sám zdvihol a posadil. Dobre, dobre..držal sa popritom mojich prstov, ale zaprel sa sám. Vydesilo ma to a potešilo zároveň. Vraví sa, že čas najviac vidíme ako letí práve na deťoch. A ja sa v tom utvrdzujem deň čo deň, keď s radosťou hrdej maminy zisťujem, že náš malý už má prvé zúbky von, že už sa začal odrážať nožičkami a uháňať prvé metre na gauči, že v pohode hltá rozdrvené tabletky v lyžičkách,či naťahuje rúčku, keď mu pred nosom obraciam stránky v knižkách. ,,Kam sa ponáhľaš?" vravím mu,ale dobre viem, že čas nezastavím. A tak sme včera do toho dažďa , chytali momenty,lebo už dnes by bolo neskoro.

Zamachlené a troška neostré a predsa dokonalé....stopy vo farbe gentianovej violete, ktorú sme mali hádam všade, kde trebalo aj netrebalo!

No a verte alebo nie, včera sme aj strihali -  mastný pramienok vláskov po olivovom oleji.

Ešte je toho viac, čo treba do spomienok pridať, ako s láskou zaslané blahoželania(toto hľa od môjho verného zákazníka)...

...a pridané budú i prvé vianočné či Valentínske priania(toť hľa jeden ručne robený od bratranca:)pôjde pekne do albumu....no to až niekedy nabudúce, lebo od tej violete sme boli včera takí špinaví, že sme sa museli kúpať, ba aj práčku sme museli použiť,lebo čoho sme sa dotkli, nechali sme na tom svoje pečiatky.

Škoda, že  nie všetko sa dá schovať do albumu, lebo tento milý ušatec by si to isto zaslúžil(zas a znova ďakujem vernej zákazníčke za neskutočne krásny darček!).

Nuž, čosi sa musí uložiť iba v mysli a nechať to tam blednúť....no podľa mňa i to má svoje čaro.

Ako s láskou napečené koláče (môj recept plný ovsený vločiek,orieškov,hrozienok, ľanových ,slnečnicových a sézamových semiačok ), ktorých bola včera plná miska a dnes ostali iba dve.

A tak to má byť.

 

Cink-cink-cink !

 

 

 

 

 

Konečne

Konečne som sa po dlhom čase dostala k svojmu blogu. Trvalo mi to dlho, lebo som chcela ostať verná tradícii a každý blog dozdobiť fotkami. No ale človek mieni a Pán Boh mení a u nás to mení Jorik. Veru tak. Stala som sa maminou a ani sa to nezdá, no som ňou už čoskoro celé 4mesiace! Môj život sa od jeho narodenia prevrátil naruby a všetkým maminám asi nemusím ani hovoriť, že môj denný harmonogram je plný  kŕmenia, prebaľovania, kočíkovania,kúpania a hrkotania hrkálkami. Na tvorbu mi veľa času neostáva. Ba priznám sa Vám, že kdesi na samom začiatku, keď ešte Jorik voňal novotou, chcela som sa umenia vzdať a venovať sa výlučne iba jemu. Môj manžel jasal nad silou materinských hormónov, ale žiaľ, dlho som nevydržala stáť si za slovom a potlačená potreba tvoriť sa začala hlásiť . Ba priam kričať. Nepomôžem si. Potrebujem tvoriť a cítim sa nekompletná, nervózna a k ničomu, keď nemôžem pracovať. A tak sa pomaly učím kradnúť si čas kde- tu a najnovšie mi tak vznikla zbierka ušatcov , maľovaných akrylovými farbami, z ktorých sa už čoskoro vytlačia série nálepok , pohľadníc a obrázkov na zarámovanie . Píšem čoskoro, lebo môj drahý manžel už všetky obrázky spracoval a teraz už len musíme počkať ,až sa nájde v agentúre , kde si chodíme svoje veci tlačiť, čas na tlač. Až budú hotové, prihlásim sa a pochválim. Zároveň by som rada doplnila svoj obchodík na Sashe, chudák je taký vykradnutý:(. Tuho uvažujem , že si zakúpim butonkovač a nebudem sa musieť obracať na agentúru zakaždým, keď sa mi nejaký odznak či zrkadielko vypredá. No je to pomerne drahá investícia.....mala by som si byť istá, že bude návratná. (Ak by sa medzi Vami našiel niekto, kto by mal tento stroj na predaj alebo nebodaj by niekoho poznal, kto sa ho chce zbaviť, napíšte mi prosím:).

Ach jaj....maličký už je pri mne, kope nôžkami a cmúľa pri tom gumenú žirafu. Nakŕmený, s plným bruškom a s čistou plienkou , je mu sveta žiť. A tak budem radšej končiť, lebo odteraz to bude už len tak, že pomyselným zvončekom, ktorým som si doteraz veselo cinkala na záver svojich blogov, bude odteraz cinkať niekto iný:).
Ja ešte pridám fotky spomínaných malieb a utekám k Joričkovi Pacholíčkovi, aby už na mňa dlhšie nečakal.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
A Vám želám krásnu nedeľu!


                                                                   Cinky- linky- linky- BOM!

Prší

Neviem ako u vás, ale u nás dnes pršalo a pršalo a pršalo a doteraz pršať neprestalo. Donútilo ma to vytiahnuť zo skrine svoj krikľavo-žltý pršiplášť a na rannú prechádzku ísť bez Holly - lebo tá nemá rada mokré packy a bez knihy - lebo by sa mi zmočili stránky. Zato som mala čas rozmýšľať nad sebou a nad všetkým, čo ma čaká. Pôrod je definitívne téma číslo jedna v mojej mysli ,ale dnes som ju poslala preč a intenzívne som dumala nad príbehom o detskej dušičke , ktorý by som raz chcela napísať. Doma som všetko upratala, navarila - po x.tý krát za posledné týždne som uvarila domáce šúľance a manželovi ešte aj zemiakový šalát s pečeným kuraťom. Nepamätám sa , že by som vo svojej histórii toľko varila a piekla ako teraz. Tehotenstvo ma dostalo zo všetkých strán a ja som typický úkaz tzv. hniezdenia. Len som rada, že si popri tom všetkom nájdem čas aj na prácu. Dobieham zameškané objednávky a dnes som na seba extra hrdá...,lebo sa mi podarilo dokončiť posledné dávno pradávno sľúbené bábiky. Hľa, tu sú....

Teším sa z nich o to viac, že predstaviteľku jednej z tých bábik osobne poznám a veru, vidím podobu. No na to, či tam ozaj aj je, sa bude musieť vyjadriť jej majiteľka.

A hoci som ja sama na bábiky nesmierne hrdá a viem, koľko času a práce ma stáli, očividne ich ktosi predbehol. Až sa mi to nechce veriť....prisahám, takmer mi zabehlo, keď som si spočítala lajky pod albumom - toľko som ich ešte nemala! Ba zvýšil sa mi aj počet obľúbencov mojej stránky a tak sa tichúčko teším a divím,....že čo všetko dokážu také malé stvorenia- akými ovečky dozaista sú- porobiť.

 

Nuž a tu sú- tie malé milené potvorky, ktorým môžem za všetko ďakovať . A ďakujem pochopiteľne aj vám, ktorí ste si ich adoptovali.

Neviem, ako dlho sa ešte rozhodne Jorik zostať v mojom brušku, lebo pravda je, že je mu tam už asi pritesno, ako sa neustále napína a otáča a kope ma do rebier ....no čo ja neskúsená viem o bábätkách a o tom, kedy im je ozaj pritesno ?No tak či onak, až všetko nasľubované poposielam a ostane mi dosť síl, sľubujem, že urobím novú várku ovečiek.

Čestné bobekovské !

 

Cinkylinkybonkybong!

Moja sobota

Ráno som spala dlhšie než zvyknem. S manželom po svojom boku sa mi spalo lepšie, ešte aj tá prekliata alergia sa uspala v perinách. No i tak sa mi podarilo vstať ako prvej a hneď, ako som poodpisovala na maily, pustila som sa do výroby náhrdelníkov. Viem, už dlho predlho som nijaký neurobila a priznám sa vám, že keď som dostala požiadavku na ich zhotovenie , prišlo mi to ako závan čerstvej inšpirácie. Mala som ich zhotoviť iba tri, ale čert to ber. Urobila som ich štyri a hľa, tu sú:

..tyrkysovo ladený:)

...námornícky modrý :

...pochabý zeleno-žlto-červený :

 

...a nakoniec fialovo-ružový :

Ozaj som na seba pyšná...každou objednávkou, ktorú by som mohla zamietnuť , nechať odplávať.....no ja ju vezmem a ešte aj stihnem dokončiť, si dokazujem, že to riskovanie za to stálo. Je mi jasné, že už dlho to takto ťahať nebudem môcť....ale dokiaľ ma neodvezú do pôrodnice, budem sa tešiť z každej zdolanej objednávky.

A aby som mala síl dosť, uvarila som si svoju obľúbenú tortu :

..jabĺčkovo-piškótovú ! Mňam ! Jabĺčka sú z trhu a ujo predavač sa zaprisahal, že sú domáce , zo starej jablone, ktorá chémiu na sebe nikdy nepocítila. No i tak som musela jabĺčka poriadne dobre uvariť, čím som zabila všetko dobré v nich...ale čo narobím ? Hádam sa mi narodením Jorika alergia nadobro stratí.... a už budem môcť jesť všetko ako za starých dobrých čias. Nateraz iba ľutujem,že sa s vami nemôžem o tú lakocinku lakotkovú podeliť:(.  

 No zaželať vám krásny deň môžem a aj vám ho želám! A aj vám k tomu cinkám , každému, ako si želá....

 

Ciny-linky-cinky-bom....

 

 

 

Kolíska

Zdá sa mi to ako sen, ale pravda je, že moje vecičky sa znova predávajú. Slastne hladkám svoje vypuklé bruško a odkazujem tomu malému vo mne, že som šťastná,lebo moja práca sa páči a ľudia ju chcú.
Mrzí ma jedine to, že čoskoro s tým budem musieť znova seknúť.....hoci nemám ani potuchy, čo ma čaká. Jediné, čo viem na 100% je termín v mojej pôrodnej knižôčke oznamujúci, že už hocikedy teraz bude správny čas. Bojím sa. Nebudem klamať. Som neznalá a už ani nie najmladšia , aby som bola naivná. Navyše, dá sa to vôbec potom, čo sa s vami takmer každá skúsená rodička na ulici musí podeliť o ten svoj hrôzostrašný zážitok? Ja viem, každá z nich ho ukončí vetou: ,,Ale až uvidíš svoje dieťatko, všetka bolesť bude preč." Potvrdím alebo popriem vám to neskôr.
Stále sa troška obávam toho, ako sa môj život zmení. Zatiaľ sa zmenil iba náš byt. Zaleje ma hrejivým pocitom zakaždým, čo vstúpim do spálne . Lebo zatiaľ,čo naša spálňa vyzerala dlhé obdobie takto "bezdetne" :

..teraz dostala iný - dieťaťom dýchajúci - nádych :

Hej, nemusíte nám nič závidieť! Kolíska nie je naša a budeme ju musieť vrátiť. No i tak....darmo, staré časy, tá vanilkovo biela kolíska má svoje nepopierateľné čaro .

A čo vravíte na skriňu?

Ja viem, ja dobre viem...už ste videli krajšie, onakvejšie....nie je to nijaký "shabby" či "vintage" style. Ale je to stará skriňa z manželovho detstva ,ktorú sme vymaľovali na zeleno a ja som ju obodkovala žltými bodkami ako nočnú oblohu. Pôsobí veselo a teplo...aspoň na mňa.

A dozdobila som ju aj písmenkami :

,čo sme dostali ako dar .Teraz už nie je pochýb, koho tá skriňa je:).

Priznám sa vám, že pôvodne som chcela skriňu pomaľovať cválajúcimi koníkmi. Človek mieni, pán Boh mení  a tak sme aspoň dodatočne postavili na jej vrchol dreveného koníka za 4 éčka zo sekáču. Raz na ňom náš malý hádam precvála kilometre.....A na luster sme zavesili textilného koníka, čo sme pred časom kúpili na Kežmarských trhoch a do ktorého som bláznivo zamilovala a doteraz ľutujem, že som ich nekúpila dvoch:(.

Jeden by bol iba môj:).

Nemyslím, že je vhodné tlačiť sem fotky mojich posledných výtvorov- ako zvyknem. S vašim dovolením nateraz nechám svoj blog takýto neumelecký a netvorivý. No ja sľubujem, že sa pokúsim ozvať sa v krátkom čase a pochváliť sa s tým, čo sa u Bobeka urodilo. A že toho bolo dosť,mi môžete veriť. Ale nateraz už radšej mlčím a nechám vás v tichej závisti nad našou -časovo limitovanou- kolískou....Ach....

 

Cinky-linky !

 

 

 

 

 

 

 

Zlodejka kníh

Môj blog som neplánovala venovať knihám, ale tentokrát si nemôžem pomôcť. V pomerne krátkom čase som zhltla vyše 500 stranovú knihu a to je v mojom prípade čo povedať. Doma nemám toľko času na čítanie....pri práci mi neustále vyhráva telka a keď upratujem, púšťam si audio knihu na CD-čkách. Knihy čítam za chôdze a keďže mám hafana, ktorého treba venčiť, každý deň tak prečítam aspoň zopár strán. Navyše najnovšie chodím s Holly každý deň do lesa,aby sa vybehala aj bez vôdzky. Terén v lese je nerovný a tak kráčam veľmi pomaly , prakticky len prešľapujem z nohy na nohu. Plus, nesmiem zabudnúť na náklad v brušku , ktorý ma spomaľuje ešte o to viac. No i vďaka tomu som sa v poslednej dobe prelúskala niekoľkými knihami, ktoré boli úprimne jedna lepšia ako druhá. Hm, akurát ma napadlo, že v jednej z nich sa hlavného hrdinu pýtali, ktorá kniha je najlepšia a jeho odpoveď bola vždy - tá posledná. A tak vám i ja chcem ponúknuť tú poslednú, ktorú som dočítala a ktorá zaručene stojí za to, aby sa ňou prelúskalo viac milovníkov kníh.

A toto je ona. V preklade by som ju nazvala Zlodej kníh, no ja už viem, že sa za názvom schováva žena a tak by bolo asi presnejšie nazvať ju Zlodejka kníh. Asi sa teraz na mňa hneváte, že tu ponúkam knihu v angličtine, ale súdiac podľa blogov a komentov, ktoré denne na internete od vás čítam, nemyslím, že anglina je nejakým problémom.

 

Aby som vám ukázala , prečo mi kniha tak učarovala- samozrejme okrem obsahu, zobrala som do ruky svoj foťáčik a cvakla vám pár zaujímavostí z nej. Hľa, tu je medzi písmenkami vytlačený príbeh, aký židovský hrdina nakreslil zlodejke kníh.

 

Vlastne jej nakreslil príbehy dva...a  mne osobne doslova učarovala neha , ktorá z tých - primitívnych - obrázkov sála. Aha...

 

Prosím, nedajte sa pomýliť. Kniha je plná písmenok, tieto kresby ju len dopĺňajú .... Pre mňa troška nevšedne, nečakane na dospelácku knihu, zároveň čarovne a dodávajú celému príbehu ešte reálnejšiu podobu než už beztak má..., lebo hoci je kniha rozprávaním Smrti , v reále ju počas druhej svetovej vojny napísal život samotný.

Ešte som si nedala tú námahu a nezistila som, či už náhodou kniha nevyšla aj v slovenskom jazyku...ale isto tak urobím( bola by bez debát krásnym darčekom mamine pod stromček). A ak ešte nie je , tak budem dúfať, že čoskoro výjde. Lebo verte mi, stojí za prečítanie !

 

Nateraz iba také knižnične tichúčke ...

 

cink cink cink ....