Prišívam niťami

Chcem sa Vám vyžalovať. Vyžalovať sa zo strachu, ktorý v sebe mám a ktorý neviem uhasiť.  Beriem do rúk nite a zošívam nimi odstrihnuté kúsky kávou farbených secondhandových šiat. Prišívam ich na denník, prišívam ich ledabolo, akoby na tom nezáležalo, hoci ...čo si budem klamať, záleží mi, och záleží, aby bol výsledok ledabolo dokonalý.

 

 

 Prišívam svojich posledne vyčmáraných nosálkov a celý ten čas, ako vpichujem ihlu dnu a vyťahujem ju von, šepocem tým stvoreniam o svojich obavách.

 

Nesmejú sa, neodpovedajú, načúvajú....

 

 

 

 

 

,,Viete drahí maličkí, mamina mi ochorela...."

Ticho.

,,Viete moji nosatí, bojím sa...." priznávam sa. Čosi vo vnútri sa mi sťahuje do uzlíka. Fuch. Uvažujem, či si šťastie robí značky, kde už bolo a kde nie. Či mu nevadí vrátiť sa do tej istej rodiny dvakrát alebo si povie, tu som už bol, teraz pôjdem inam. ,,Čo myslíte ?" Ale nosálci také veci nevedia.

Snažím sa odplašiť myšlienky plné obáv, ale zlyhávam.  Toť nedávno, stretli sme v parku maminu s červenou bodkou na čele. Oči sa jej smejú, keď rozpráva, jej syn , o dva mesiace starší ako ten môj, pobehuje okolo nej a sype zo seba nezrozumiteľné slabiky ....nuž, veď vravím,  presne ako  môj. Dohadujeme sa na stretnutí, nech sa deti uhrajú....a ja sa teším a zvažujem, keď sa na ne dívam, ako si medzi seba delia požičanú peňaženku a  svoj nekonečný džavot, či...ak sa situácia nezmení, nebudú jedného dňa stáť jeden proti druhému so zbraňou v ruke.

,,Ach nosálci...." pokračujem v spovedi , ,,čo ak....čo ak raz....sa splnia slová, ktoré som počúvala zo všetkých strán, keď sa Jorik narodil. Chlapec, vraveli, ďalší chlapec na svete? Veľa chlapcov sa rodí, bude vojna. A teraz? Videá, komenty, správy.... neviem zatvoriť oči. Namiesto toho, nemilo okopávam v sebe záhradku a čakám, čo mi z tých mojich semiačok strachu vyrastie. Priznám sa Vám, kujem plány....nie , do takých čias som syna nechcela priviesť. Unesiem ho do Kanady, kým sa dá.... A čo mamina? Unesiem aj tú ?"

Prišívam....prišívam niťou pofarbené handričky, zošívam i seba v sebe samej. Oh, dúfam, že raz sa odpáram...

,,Viete čo nosálci......ono sa čoskoro dozviem odpovede na svoje obavy. Čosi mi vraví, že rakovina a vojna nie sú veľmi trpezlivé. "

Jorik sa čoskoro zobudí. Zoberiem ho do mesta, pôjdeme sa niekam prejsť. Obloha je jasná. Bude krásne, ako aj včera bolo. Nechám ho smiať sa a budem sa smiať s ním.

A budem naďalej kresliť naivne detské maľbičky plné naivnej tyrkysovej.

,,Čo myslíte nosálci, je tyrkysová naivná? Mne sa zdá, že je. "

Ale...pochopiteľne, to nosálkovia nevedia.

 

 

 

Cinkylinky Bonkybonk.

BOBEK IN UK ( čosi, čo troška tlačí..)

Ukladám sa k písaniu v rovnaký čas ako včera.... zas a znova riskujem, že slová nedopíšem....len si ich budem omieľať v hlave po zbytok dňa v nádeji, že do zajtra nevyprchajú a nestratia na atraktívnosti. Od včera , pochopiteľne, neuplynulo veľa času, aby sa mohli stať veci nevídané. Ani sa nestali...a predsa.... Manžel sa vrátil po šiestej domov a len čo sa ako tak udomácnil, vzal Jorika k sebe a ja som mohla robiť. Nie je to u nás všedná vec, vážim si ju preto o to viac a pracovala som dokiaľ to šlo....až do samého večera. Dokreslila som drobnú dievčinku na obal zápisníka....

 

 

....a namaľovala obrázok na želanie, jednorožca a ostala som celkom hrdá , ako sa napokon vykľul von....

 

 

 

 

Spať sme šli neskoro. Viac neskoro než neskoro. Usnuli sme rýchlo. Možno aj preto sa vo mne nestihli vytratiť akési zvláštne smutné spomienky zo včerajšieho dňa. Oni vlastne nepatria iba včerajšku. Tak akosi si ich v sebe schovávam, nabaľujem....a hoci sa snažím, neviem ich zo seba striasť preč.

Viete, mnoho ľudí si myslí, že život v zahraničí automaticky znamená finančnú pohodu. Ono, klamala by som, keby som tvrdila, že zahraničie ju neprinesie( samozrejme, nie každému a nie hneď a zaraz). Veď aj preto sme tu a preto sa snažíme...,lebo veríme, že raz... Som maniačka do audio kníh, počúvam ich jednu za druhou, ako si ich nosím z knižnice a vďaka nim sa veľa dozvedám o Angličanoch a o tom, ako vnímajú svet(definitívne tu v knižniciach nájdete nepomernú prevahu britskej literatúry . len málokedy je načítaná kniha od amerického spisovateľa.). Často, ozaj pomerne často , rozoberajú vo svojich dielach prisťahovalcov. Rovnako akúsi neviditeľnú schému členenia obyvateľstva do vrstiev. Raz o tom viem, neviem to nevidieť. Kadekoľvek idem. Cítim sa blahobytne , keď si v obchode do košíka vkladám hrozno, banány, jablká, mandarinky....kupujem si mlieko, oriešky, semiačka rôzneho druhu, jogurty sladkokyslé, ba aj drobné nápoje sľubujúce blahodárne baktérie. Necítim sa chudobná. Cítim sa zdravo spokojná, šťastná. Podobne ako keď v sekáči nájdem sveter, nohavice, hračku....niečo, čo ináč stojí "majland" a hľa, tu to mám za babku...uf, aké šťastie, zíde sa....Alebo keď navštívime carboot sale a podarí sa nám uloviť "poklady nevídané", teším sa zas a znova. No.....ale....

 Možno je to tým, že ako výtvarníčka mám k číslam ďaleko a keď manžel občas prehlási, že nestíha zarábať....pichne ma. Hm, neviem ako je možné, že sa to všetko vo mne mieša. Vytešené sekáčové úlovky sa občas menia...ako keď navštívim lekára, odrazu v neónovom svetle vidím, že poklady z carboot sale majú fľaky, alebo som si istá,  že uprené zraky v autobuse musia vidieť, že náš secondhandový kočiar má už najlepšie roky za sebou (ba čo viac, už sa ani nevyrába!), že ohnuté rukávy na Jorikovej mikinke znamenajú, že ju zdedil. Ani mi to až tak nevadí, mňa nech si postavia kam chcú. Založia ako záložku do ktorejkoľvej vrstvy sa im zapáči. Troška ma to však mrzí za Jorika. Ale len trošíčka. A troška sa to viac ozýva, keď pýtam peniaze na akvárium a čosi vyše 14libier sa mi zdá nehorázne veľa a ja nie som schopná kúpiť vstupenku a miesto sledovania rybičiek tak nechávam syna otvárať a zatvárať dvere na umelohmotných záhradných domčekoch v obchode, v ktorom napokon strávime hodinu ,ale odídeme s prázdnym košíkom. Troška sa to ozve, keď na zastávke autobusu okolo nás prejde 11 autobusov mestkej dopravy s cieľom CENTRUM, ale my stojíme a čakáme na ten náš, ktorý chodí zriedka ,ale ušetrí nám 70centov. A....ozve sa to tiež, keď si odkráčam dobrú štreku, radšej peši (ale veď ja aj tak peši najradšej) do najbližšieho detského centra, kde nájdete všetko možné, o čom deti snívajú a  kde si vystojím frontu s vysmiatym synom v náručí  ,aby som zistila, že lístok počas prázdnin stojí takmer 9libier (!) a ja, hanbiac sa a ospravedlňujúc sa všetkým stojacim za mnou, ťahám synove topánočky z debničky a obúvam mu ich späť s prosbou, nech mi prosím vrátia peniaze.

Viem, peniaze nie sú dôležité a ja mám všetko ( ba viac!) bez pochýb, než jeden potrebuje. V tom mojom sekáčovom svete sa cítim pohodlne ...hádam by mi nemalo vadiť, čo si druhí myslia a kde nás zaradia. Ale som žena, matka najmä....neviem nepremýšľať.

Uľavilo sa mi, keď to teraz viete?

Ani nie. Asi len verím, že ste niekde tam, spolu so mnou...na rovnakej myšlienkovej loďke.

Ale ....i tak som rada, že som vám to povedala.

 

Dnes vonku prší....je nedeľa, deň na carboot sale. Zbožňujem carboot sale ! Pre poklady, ktoré sa tam dajú nájsť.

 

Cinkylinky bom!

 

BOBEK IN UK ( dopĺňam slová v čase )

Je takmer osem ráno. Každú chvíľu sa môžu otvoriť dvere a ja ostanem zaseknutá medzi slovami vedomá si toho, že možno zajtra (?) ich budem schopná dopovedať. No napriek tomu riskujem, lebo svojmu zanedbanému blogu  dlžím tie slová viac a ...pravdu povediac, už ich mám v sebe toľko, že už ich vlastne ani nemám kam schovať.

Leto je takmer u konca, vlastne...ani neviem aké leto...možno to vaše doma, ktoré som si predstavovala pri počúvaní klipu "Je nám teplo", premieľajúc si v hlave predstavy spoteného všetkého. Tu v UK sme sa nepotili. Určite nie od slnka. Raz, dvakrát, nepamätám presne, som mala túžbu siahnuť po krátkych nohaviciach. V pohode som však leto prechodila vo svojich dlhých gatiach a nosením obhryzených nátielníkoch. Napriek tomu , uschovala som si v sebe zopár letných spomienok, napr. na  Jorika hádzajúceho  kamienky do mlák a mňa, sediacej opodiaľ, strážiacej prichádzajúce autá a kresliacej do notesa, ktorý sa začal krásne rozpadať..presne tak, ako to mám rada. S letom sa mi bude naveky spájať aj môj a Jorikov odvážny krok, vyskúšať mestkú dopravu a vybrať sa objavovať vzdialenejšie kúty Plymouth. Zatiaľ sme zaseknutí v centre plnom obchodov, ale i múzea a hlavnej knižnice. Už  nás spoznáva aj  bezdomovec na rohu  Marc and Spencer, kde si chodíme pravidelne kupovať praclík alebo citrónový muffin . Naše výlety tak dostávajú nádych domova.

Keď spomínam domov, tak ten náš, na Manadon, sa navoňal nami do poslednej škáry. Už sme tu doma. Nateraz. Môj stôl u okna je plný mojich vecí a už sa ani nenamáham ich odkladať. Návštevy beztak nemáme. (Čo mi pripomenulo včerajšok, keď som objavila slovenskí pár s dvoma deťmi vo výťahu obchodného centra a hoci čo sme tu, hľadáme intenzívne nám podobní slovenskí pár, za pána som nedokázala otvoriť ústa a zoznámiť sa. Nechala som ich odísť a potom ich márne hľadala . Mohli sme mať návštevu:). Posledné dni som sa snažila aj kresliť,aj  maľovať,aj šiť..... za tú dobu, čo som tu nebola, sa veľa vecí narodilo.

 

..ako napr. zopár denníčkov,

 

... zopár kresieb....

 

 

..aj zopár malieb....

 

 

 

..na niektoré som extra hrdá...

 

 

 

 

..túto mám najsamradšej :).

A hoci sa toho nezdá málo,  cítim, že by to chcelo ešte viac. Hodne viac!  A ako sa valím prúdom každodenných povinností, sledujem, ako ma svrbia prsty...ako si žiadajú , pýtajú, žobronia...aby som ich využila a zapriahla viac k ceruze ako k rúčke od kočiara.

Je osem desať, neverím vlastným očiam aká rýchla som. Dvere sa nepohli, vonku je o trošku jasnejšie, možno dnes konečne nebude pršať. Zobem hrozno z Jorikovej marhuľovej misky a bojím sa, že keď ma niekto nezastaví, všetko mu vyzobem. Mrkám po očku na otvorený skicár s kresbou zadumanej dievčinky. Čaká na mňa, až dopíšem. 

Nechcem ju nechať čakať.

Je osem 16.....

keď vám cinkám na záver......

 

CINKcinkCINKcink.....! 

 

 

 

 

 

BOBEK IN UK ( o tom, ako sa menia príbehy....)

Je čosi po deviatej a ja som na smrť unavená. Zatváram sa v Jorikovej izbietke, otváram okno dokorán, aby som sa prebrala. Ruky mám špinavé od farieb, tak sa mi to páči. Práve som domaľovala jeden úplne nepotrebný , len tak obrázok..., lebo ja vždy radšej robím to, čo nemusím, než to, čo sa odo mňa očakáva (nie, nie som na to hrdá, ale zvalila som vinu na dátum narodenia, jednotky vraj také sú). Využila som chvíľku, keď sa moja drahá polovička hrala so synom a sadla si k svojmu stolu.

 Vždy na ňom všetko rozkladám a potom skladám...a popritom snívam, že raz budem mať vlastný priestor a túto procedúru viac robiť nebudem.

V sekáči som našla drevené rámiky, chcela som ich vyplniť. A téma sa pýtala von, vyskočila na papieri pokreslená ceruzou. Dve sestry, ktoré nič nepovedia. Ani nevediac ako, napísala som si slovíčko quiet (ticho) pod obrázok (asi aby som nezablúdila...popritom ceruzkovaní.., slovo ako lampáš,malo mi svietiť,ale nesvietilo ).

Hľa, tu mali ešte obe sestry ústa zošité ... Nie, tie nikdy nikomu nič nepovedia.... Zatiaľ všetko sedelo. Ibaže....

ibaže...ako som maľovala, veci sa menili. Príbeh sa dral vonku ,iný, než som naplánovala. Nasilu som ho zatlačila....lebo čosi vo mne veľmi chcelo toto smutno morbídne minidielo. Až  keď som ceruzou dokreslila posledné stehy na zošitých ústach, pochopila som, že sa nedá nič robiť. Že proti príbehu, aký si ilustrácia sama vybrala, nemôžem nasilu ísť. Ustúpila som a stíchla a v tom tichu som všetko počula....

 

...príbeh dvoch sestier , v ktorom tá mladšia sníva , že až jedného dňa dospeje a bude rovnako krásna ako jej staršia sestra.

,,Budem , všakže, budem???"

,,To vieš, že budeš a ešte omnoho viac."

Aké láskavé klamstvo.

 

Hm..., ozaj nemám rada, keď mi niekto niečo diktuje. Nateraz však nemám námietky. Práve naopak. Zhasla som lampáš ,patril inému obrázku. Usmievam sa. Všetko je na mieste. Presne tak ako má byť.

 

Cink cink cink...

 

 

 

 

BOBEK IN UK ( košieľka )

Keď som bola nedávno u Bumkinovcov, zhovárala som sa s Lucy o oblečení , no a niekde vtedy som jej povedala, aby ma nevnímala v tom, v čom som (mala som na sebe obyčajný časom odierkovaný biely nátielník , čierne športové nohavice, na nohách botasky), ale vo vintage šatách, lebo to by som bola naozaj ja. Možno ma poniektorí pochopíte, akoby som v sebe mala ešte jedno žieňa, ktoré nie je praktické, ktoré sa nehanbí ukázať ženskosť, zavesiť si na krk náhrdelník a do vlasov pripnúť sponu, na nohy si obuť sandálky  a cez jemne farebné vintage alebo retro šaty si obliecť tenunký bavlnený svetrík....  Mám tu ženu v sebe a je presne taká. Túlavá. Slobodná. Hravá. Bez strachu a obmedzení. Divné možno, no to žieňa je tak konkrétne, až mám pocit, že mi stačí natiahnuť ruku a dotknem sa tých jej šiat . To, čo ľudia na mne naozaj vidia , je iba výsledok praktickosti, behania za dieťaťom, unáhleného kočíkovania, nedostatku času a najmä pohodlnosti. Pozor, nie lenivosti! Nie to naozaj nie . Lebo hýbe sa mi ľahšie, keď  ma nikde nič neškriabe,netlačí,  neobmedzuje... Keď sme pred týždňom zašli na miestny sale , našla som tam niečo, čo dokáže urobiť kompromis medzi mojimi dvoma rôzne odetými ja. Košieľky.

 

 

Obliekam sa do nich a viac ako krásne, cítim sa skôr emocionálne, nostalgicky.... , lebo mi svojimi vzormi a farbami pripomínajú starú mamu a časy z detstva. Sú ľahúčke ako pierko a navyše prisahám, dýchajú so mnou , keď sa kamsi náhlim...

Nuž teda, obliekla som sa vám do košieľok.

A obliekam do nich aj svoje denníky.V sekáčoch je ponuka bohatá....

 

 

  (najlepšie sú košele pánske, z nich sa dá ušiť najviac obalov....ale vzory, pre mňa tak dôležité vzory, sú neporovnateľne krajšie na košeliach dámskych...)

 

Hm..., hladím tie obaly  prstami...kochám sa farbami. Neviem im nadlho odolať, už aj pracujem na novom zápisníčku. Chcem ho dokončiť čím skôr...tajne plánujem otvorenie Etsy obchodíka. Aj zajko tam pôjde... Už čoskoro...Len ešte dorobiť zopár vecí, na rady skúsených, aspoň 10 vecičiek aby bolo v ponuke.

 

PS:V nedeľu by sme chceli ísť predávať my.... Ktohovie, možno moje kúsky oblečenia niekoho tiež inšpirujú....

 

Cinkylinky Bonk !

 

 

 

 

BOBEK IN UK ( o mojom šťastí...)

Tu v UK existuje istý obchod Paperchase , do ktorého sa chodím potešiť takmer zakaždým, keď zablúdime do Drake City Center v centre (nateraz nášho) mesta Plymouth. Keď som tam bola posledne, s potešením som zistila, že majú výpredaj. A takmer na všetko, čo sa mi páčilo. Pomaličky, za ujúkania Jorika , ktorý nemal pochopenie (rovnako ako jeho tatino) pre moje šopingovanie a kochanie sa nad drobnôstkami poväčinou papierového charakteru, som blúdila uličkami a občas len tak zo zvyku a zvedavosti, chytala som vecičky do rúk...akoby už len to znamenalo, že na chvíľu bola tá vec moja. Nebolo ťažké pre mňa vrátiť ich pekne naspäť do políc, lebo ako som už spomenula, mnohé, čo sa mi páčilo bolo v akcii a tak teda skončilo v mojom náručí(košík nebol:) nadobro .

 

(no odolali by ste takej lepiacej páske???)  A tak som prišla za 10libier k rôznym pohľadniciam na rôzne príležitosti , k nálepkám, k sade darčekových kartičiek, k macíkovej páske a k peračníku, do ktorého sa zmestia aj dlhé štetce. Až pri pokladni som si všimla ďalší skvost a ako ináč, aj on bol zlacnený a keďže ja som len žena , podľahla som.

Zmestia sa mi do nej skicáre, peračník, poznámkové bloky.....no menuj. Akurát a dokonale pre mňa. Predavačka na mňa gánila spoza pultu, či mám narodeniny. Nie, vravím jej. ,,Ani narodeniny, ani meniny, nemám nijaký sviatok. " Pobozkala som Jorika ,sediaceho na pulte a snažiaceho sa naťukať PIN kód, na čelo a vyriekla : ,,Ale zaslúžim si!!!" Zhrabla som si kabelku s líškou a pyšne ako len viem, vykráčala som von z obchodu. Usmievam sa ešte aj teraz, to len aby ste vedeli, ako veľmi ma tá líšková kabeloaktovka teší!

A to som ešte nevedela, ako milo ma prekvapí Tesco. Tradične dokúpenie potravín mi prihodilo do cesty zápisníčky ...

Krajšie by som si ani nevysnívala!

..úprimne dúfam, že mi pomôžu udržať nové objednávky pod kontrolou a to na dlhú dobu!

 

Myslím, že Boh obchodov ma má rád. Ako ináč si môžem vysvetliť, že po mojich úlovkoch v Paperchase a Tescu mi ešte dožičí toto...

... drobné knižné vydania od Beatrix Potter , ročné obdobia od Jilla Barklema a obľúbeného Pooha od Milneho(dobre skloňujem?).

Ak takéto poklady navyše stoja pár centov a ja viem, že nimi poteším aj niekoho iného, nemám prečo nad ich kúpov váhať. Popritom všetkom, v týchto knihách je toho omnoho viac než len písmenká....ako ....

 

hľa tuto, tyrkysové bodky na tráve a či radšej žlté -  schované v pásikoch modrej na tapete? Aké úžasné neprehliadnuteľné detaily ! Utápam sa v nich, teším sa z nich. Keby sa ma niekto opýtal, kde beriem inšpiráciu, tak aha takto! Z týchto neočakávaných hier farieb....( hľadám ich aj na látkach, preto som asi tak priviazaná k sekáčom...ale tie staré látky, ach!! ich vzory, ošúchanosť...hľadám v nich svoje detstvo, priznávam, zbožňujem,  keď sa na mňa z regálov v secondhand obchodov , sťaby  v babkinej skrini , vyvalí  kopa šiat tých najkrajších časom vyblednutých vzorov).

Takže takto obšťastnená som bola.

A takto obšťastnená som maľovala macíka...

...a stromy....

 

...a tešila sa popritom všetkom na pomaly sa hojacu ruku pokreslenú Bumpkinovcami....

 

Keby som už len toho času mala viac, asi by som sa zbláznila radosťou!

Ozaj, nie je niekde obchod , kde predávajú zbytočný čas? So svojím nákupným šťastím  by som tam rada zašla.....

 

Cink Cink CINKY LINK !