Bobek in UK ( Kam sa stráca môj čas?)

Občas sa večer zastavím a ešte predtým, než začnem hltať svoj vytúžený nočný oddych v posteli, uvažujem, kam do pekla sa zas a znova vytratil môj deň? Niekedy mám zo seba zlý pocit, lebo akokoľvek sa snažím pozbierať každú črepinku z dňa , nevidím po sebe prácu. Potom sa pýtam seba samej, či je ozaj práca tak dôležitá...a hej, je! Pre mňa áno! Akoby som mala pozajtra umrieť, prisahám si, že na zajtra si rozložím deň rozumnejšie a upokojím sa pri plánovaní neuskutočniteľného plánu . Priznám sa vám, že sa niekedy bojím, že mi ruky zdrevenejú, že keď nebudem pracovať viac, nikdy nebudem dobrá v tom, čo robím...neviditeľný, pre mňa však dobre známy -  ambicionizmus, tak ukradomky okráda Jorika o mamu, môjho muža o manželku a mňa samotnú o pokoj v duši. Ale nesťažujem sa. Chápte alebo nie, nechcem to zmeniť. Bez neho by som to nebola ja. Stal sa mojim spoločníkom a keď sa večer divím nad ubehnutým dňom, on je ten, čo počúva. A občas aj chlácholí....ako keď mi pripomenul skriňu, čo som Jorikovi pomaľovala...

 

..papierové hviezdy, čo som mu zavesila z lustra...

 

...jednohviezdičkovú stoličku, ktorú som mu skromne dozdobila....

 

...došitého zaja, čo pôjde na želanie do balíčka....

 

 

...i háčkovaný koberec do Jorikovej izby, na ktorom treba ešte tóóóóľko očiek uháčkovať, nezabudol spomenúť...

 

A verte alebo nie, i on sa zastaví a občas ma prekvapí ako keď raz, namiesto toho, aby Jorika mojimi ústami okričal a uchmatol si prepotrebné okuliare späť, donútil ma vytiahnuť foťák z púzdra a uchovať si spomienku , vankúšovú, večernú, takú našu, ktorá už nikdy nebude rovnako voňavá, gaučovo rozcuchaná a tak sladko zalaskovaná...

 

 

 

Hej, konštatujem na záver, dni sa mi strácajú....delím si čas na sviatky , či už tie kalendárne alebo rodinno-príležitostné a oni jak prichádzajú, tak odchádzajú a ...och! najvyšší čas zobudiť Jorika!

 

CINK CINK CINK

 

 

 

 

 

 

 

Bobek in Uk ( Presťahovaní )

Presne tak. Už to máme za sebou. Stálo ma to čosi vyše týždňa balenia (popri malom samozrejme, čo znamená, 5 vecí dnu - 4 vonku), deň sťahovania , štyri dni vybaľovania(treba pripomínať, že popri malom?) a tri dni bez internetu. Telo to všetko cíti a kde-tu ma pobolieva. Zvykám si zatiaľ pomaly. Blúdim ako ovca po cestách a chodníkoch, hľadám, kam sa mám chodiť s malým prechádzať a zatiaľ som nič nenašla. Zistila som, že najkrajší je zatiaľ náš novovyrentovaný bytík a štvrť, v ktorej sa nachádza (akosi sa neviem nabažiť tých hrejivo pôsobiacich domčekov). Poblízku sme našli Tesco(majú v ňom všetko, čo nevyhnutne potrebujeme , tj. jahodové mlieko a plienky),ale i pomerne veľký Hannah´s sekáč a obchod so zvieratkami, kde im nevadí, že nič nekupujeme, len sme sa prišli potešiť. Pri Tescu je aj pošta , čo je viac ako fajn. Na radu manžela, prešla som si aj druhú stranu našej domčekmi preplnenej štvrte a obzrela si ospevovanú obľúbenú nákupnú štvrť Crownhill, ale ostala som prudko sklamaná....ak by som mohla tých pár obchodov a ich výkladov k niečomu prirovnať,asi by som sa vrátila späť na Slovensko , do Gelnice či Prakoviec(prosím, nikoho nechcem uraziť, narodila som sa tam) a aj tam nie do centra,ale kdesi obďaleč. Je tam však knižnica. Malinká ale zdá sa útulná. Aspoň niečo. Bola zatvorená, keď som pred ňou stála, kvôli sviatkom, a tak som si len omrkla plagáty a so sklamaním som zistila, že ani jeden neoznamoval hodiny hudby pre najmenších či spoločné čítania alebo čosi, hocičo, kam by som vzala toho svojho vetroplacha. Ale ešte nehádžem flintu do žita , ako som napísala, mali zatvorené, tak sa radšej ešte popýtam, než sa nadobro sklamaním odujem.

Aby ste aj vy videli, ako to u nás teraz vyzerá, urobila som vám zopár záberov.....nenafotila som budúcu Jorikovu izbu, lebo v nej ešte nič nie je. Okrem krabíc s manželovými vecami, ktoré si nestihol vybaliť , keďže zarezával celý týždeň v práci. A navyše, nemáme ešte ani nábytok, no prezradím, že som toť včera už v spomínanom Hankinom sekáči kúpila Jorikovu plastovú modrú postieľku s obrázkami vláčika , takže prvý kus nábytku by sme mali:). Nenafotila som ani záchod a chodbu , ale môžete mi veriť, sú primerane pekné k zvyšku bytu a majú všetko, čo by mali mať.

 Tak toto je naša kuchyňa...drevená komoda zo Sashe, chúďa , cestou sem ,ako dodávka havarovala, sa značne poškodila, ale ako tak ju manžel zlepil a ešte slúži.

  Takto zase vyzerá naša obývačka, len nám ešte treba zavesiť obrazy . Zaujímavé je, že som v celom dome nenašla jeden jediný klinec , ktorý by som mohla obšťastniť obrazom.Myslím, že nám to zmluva nedovoľuje, ale hádam tých pár klincov nikomu neublíži.

 Kuchynské okno. Aspoň takto oslavujem Veľkú noc.

...zo skrinky v jedálenskom kúte , hneď sa gaučom a napravo od kuchynskej linky...

 Spáľňa. Komody sme kúpili až po prisťahovaní sem v sekáči, kde predávali nie len použitý nábytok ale i taký, čo ostal skladom a nepredal sa, a teda úplne zbrusu nový. Moja komoda na fotke napravo nová nie je ani náhodou a stála 29libier, lebo ako povedal predajca, potrebuje nový náter. Manželova komoda , naľavo, sa ako nová definitívne aspoň tvári.  I posteľ je zo sekáču, ale tú sme kúpili ešte v Torquay...

Tohto oslíkozaja som si kúpila v sekáči v Torquay  pár dní pred odchodom sem. Neodolala som mu a hoci máme zbytočností plný byt a zbalila som aspoň 5-6krabíc , čo poputuje alebo na predaj alebo na charitu, tohto som proste túžila mať a bodka. Teraz poctivo stráži Jorikove knižky na dobrú noc o chorom mravčekovi a o medveďovi , čo posiela pozvánky na svoju narodeninovú oslavu.

...môj blog, moja komoda....a moja zbierka tanierikov, ktorú som zdedila od našich( celé moje detstvo visela v kuchyni nad jedálenským stolom ako svätožiara nad starým rádiom) a zarámované obrázky,moje najcennejšie,  ktoré sa mi na tých mojich potulkách svetom priplietli do cesty a už sa ich nevzdám !

Všetko to tu vyzerá ako náš nový domov, ale ešte ním nie je. Ešte potrebujeme zopár dní , aby sme sa spriatelili , prevoňali ho, spoznali sa navzájom .... a k tomu všetkému dozaista patrí aj moja práca. Ešte som neušila ani steh, čo som tu , ale i to bude. Ak sa podarí, ešte dnes, lebo tu hľa bábika, čaká už len na noštek a ústočká....

Tak sa lúčim a cinkám...

 

 

cink cink cink.........a krásnu Veľkú Noc Vám želám......

 

 

Bobek in UK (po dlhej dobe)

Všimla som si, že z času na čas a ono sa to akosi pravidelne stáva, s väčšími či menšími prestávkami, stane sa v mojom živote niečo, čo ma na istý čas zastaví. Stiahnem sa, nepíšem a hoci tvorím, len málo zo svojej práce zverejňujem. Tieto odmlky sú skôr zlé ako prospešné, ale neviem si pomôcť, akoby som mala strach, že sa prerečiem, že nebudem schopná zakryť to, čo ešte sama v sebe potrebujem stráviť, že to ľudia uvidia, budú sa pýtať. Tak napríklad Jorikove dýchanie ma vykoľajilo. Odrazu sa kdesi nad nami vznášal obláčik s názvom astma a kým som ho celý nevdýchla do seba a nepochopila, že je to ozaj len obláčik a zároveň sa pripravila na možnosť, že možno sa ten obláčik, ak už ho tak voláme, ozaj jedného dňa zhmotní, nedokázala som písať a už tobôž nie o tomto konkrétnom prípade. Ako matka medvedica, chcela som chrániť, hájiť, zakrývať. Ale prečo? Asi pred ľudmi, ktorí sa nečakane spýtajú: tvoj syn má astmu? Nemá! Vrieskam, len vírus....ale možno....čas ukáže. Aha, tak možno.  Je to zvedavosť alebo potreba ľudí počuť o cudzom nešťastí, aby si zmiernili tie svoje? A tak sa v mojom živote dejú veci pekné a nepekné a ja reagujem stále rovnako, sťahujem sa do ticha. Ale v tom tichu naďalej žijem a tvorím....a plánujem a mením nám budúcnosť, ako som ju toť nedávno so svojím drahým zmenila naruby a z Bristolu , kam sme plánovali ísť sa odrazu stal Plymouth. Všimli ste si niekedy, aké zázračné to je? Keď sa z neznámej bodky na mape stane odrazu miesto, ktorému ste na čas dali prívlastok domov a už nikdy - nikdy nebude iba neznámou bodkou? Bristol tou neznámou bodkou zatiaľ ostáva. Ešte sme na neho nedorástli. Nevadí, neskôr..možno. Ak sa nám ešte bude chcieť, lebo našli sme si krásny, suchý, útulný a novučičký bytík v Plymouth , v štvrti, ktorá je ako labyrint plná kvetov a trávy a ktorú by som, ak už nálepkujem, obnalepkovala slovom rodina. Sťahovanie nás čaká budúci víkend a troška sa obávam nového začiatku, zvykania si na nové miesto...ale už som vytrénovaná, viem, že každý deň to bude lepšie, až raz, ani  nezbadám kedy to bude presne, budem v Plymouth doma. Teraz som však ešte v Torquay, v meste, kde na pobreží stavajú obrovské koleso, kde sa to hmýri ľuďmi slniacimi sa na lavičkách , kde čajky škriekajú tak nahlas, že prehlušia aj zvuk uháňajúcich motorov. Sedím na gauči a vedľa seba mám svoje dve nové bábiky, tretia čaká v plechovej krabici na svoje zošitie.

 

 

 

 

 

Jolanda a Anete sú moje posledné ušité poklady, ešte som ich nikomu neponúkla. Hm, musím sa priznať, že posledné dni mi výroba bábiky trvá dlhšie, akoby som ju kdesi hľadala,lovila, dlho dumám, skúšam, obmieňam....Takto extra dlho som napríklad šila svoj námornícky pár:

 

Wandu a Wilmushku.

Zato bábiky predtým sa šili ľahko a rodili sa prirodzene, nez zádrheľov...

 

 

 

 

Nesťažujem sa. Myslím, že to tak proste musí byť. Možno aj preto, aby som sa niekam posunula. A ja úprimne dúfam, že sa posúvam.

:)Jorik vstal. Počujem jeho "hm,hm...." a búchanie o drevený rám postele. Usmievam sa, lebo takto sa u nás začína deň . Môj ukradnutý čas len a len pre seba sa skončil. Čo som stihla, to som stihla, o zvyšok sa pokúsim zajtra. Teraz nabehnem do spálne, vybozkávam to malé voňavé v perinách a denno- denný rituál sa začne odkrúcať. Krásnu nedeľu vám všetkým želám!

 

Cinkylinkybonky bonk!

 

 

 

BOBEK IN UK (Anja)

Je čosi po siedmej. Jorik ešte spí a manžel sa vráti z roboty skôr, než dopíšem tento blog. Jem ovsené koláče, pijem ríbezľový džús. Som ospalá. Včerajší dážď a vietor mi nedovolili v noci spať , dnes ma zase z postele vytiahla túžba ušiť novú bábiku. Pravda je, že som ešte neušila ani steh. Iba som nafotila Anju, bábiku s vláskami ryšavými ako mrkva. Nevedela som odolať. Našla som ju na stole, ako sa zhovára s Estellou a prisahám, počula som ich šepot....ich bábikovské príbehy...ako sa niesli ranným tichom našej obývačky. Cítila som sa ako dieťa . Poznám ten pocit dôverne, hoci mám dávno po 30tke. Zacinká vo mne a ja náhle verím, do kosti hlboko verím, že bábiky žijú.Presne ako keď som bola malá...každá bábika mala svoj príbeh. Teším sa , že tú naivitu v sebe ešte mám. A teším sa o to viac, že ju objavujem v bábikách, ktorým som nie len šaty ušila, čo som zvykla ako dieťa, ale že sú celé zhotovené mojimi rukami. Každý steh ihlou, poctivý a presne taký, ako ma ho naučila moja babina. Milión pohladení prstami má isto tiež magickú moc....och,aká som rada, že nachádzam to, čo som hľadala. Moje malé ja.

A toto je ona....moja Anja.

 

 

Takto sa pomaly rodila....

...v káve máčanou spodničkou....

...s kávou farbenými kvetinovými šatami...

Očká boli veľkým míľnikom....už vidí aj ona mňa...

Tu už stojí v objatí Estelly...

...hrkútajúc .

 

Som na ne pyšná a povedala som im to.

Som im vďačná, že ich mám, že sa vypýtali z toho secondhandového trička na svet ku mne,k nám.

Dnes cinkajú spolu so mnou na záver...

čarovné, detské a rozprávkovo magické,

aké len bábiky vedia...

 

CINK CINK CINK.

 

 

 

 

BOBEK IN UK ( lietam..)

Stalo sa už aj vám, že ste mali obdobie, kedy ste akoby nestáli nohami pevne na zemi ,akoby ste neriadili svoj život ale radšej nechali sa ním viesť ? Je to akoby ste šli na zotrvačník a hoci kdesi hlboko v sebe si želáte znova chytiť riadenie pevne do rúk, nateraz je vám to úprimne jedno a nechávate sa ťahať a niesť, strkať a drgať kamkoľvek , kam sa vyšším silám zaumieni... Ulicami sa dnes vonku preháňa desivý vietor a ako mu načúvam , myslím na papierového šarkana ako sa trepe vo vetre , neschopný odletieť ,lebo dlhá šnúrka ho drží priviazaného k zemi. Ani sa nechcem pozrieť bližšie do pomaľovanej tváre toho šarkana, lebo už teraz viem, že by som v nej spoznala tú svoju. Jorik ma potrebuje a jeho "potreba" ma teší a práve kvôli nej sa ten môj zotrvačník nezastaví. Robím všetko ako mám, na čas ...teda všetko, čo si nevyžaduje moje hlbšie ja. Varenie obeda si ho nepýta, postelanie postelí si ho nevyžaduje....aj vysavánie je fajn bez neho....kočíkovanie si ho občas pýta, ale zaslepím ho pohľadmi na ľudí na pláži, na ich tváre,ich šaty...a napokon, radšej zavolám domov alebo si pustím audio knihu a ... je ticho. Myslím, že sa trocha obávam zmien, ktoré sa blížia. Už som o nich písala, viac slov k nim netreba. Musela by som kvôli tomu otvárať to "hlbšie ja". Verte, je lešie, keď je ticho. A takto zotrvačníkovo aj tvorím.....Prechádzam ihlou sem a tam a tam a sem,došívam nedokončené, nič nové nevymýšľam. Konečne som dokončila  diár na rok 2015.....

 

 

...hoci január to už nestíha....

 

 

... a k vyšívaným priateľkám....

 

 

...vyšívam tretiu...

 

 

Vonku ešte stále fúka desivý vietor a  ja sa v ňom trepocem....a čosi mi vraví, že sa blíži niekto alebo niečo s nožnicami v ruke a už čoskoro znova poletím....

 

                                                                 Cinkylinky.......

BOBEK IN UK (rozhodnutie)

Nikdy som nebola dobrá v rozhodovaní. Len ozaj občas sa stalo, že odpoveď bola jednoznačná, netrebalo nikde pátrať, nikoho sa pýtať, nikde hľadať oporu či nebodaj názor kohosi iného. Teraz to mám o to ťažšie, že ide o živého tvora, moju Holly. Hľadám jej nový domov a je to jedna z najťažších vecí, aké som kedy v živote robila. Teraz leží vedľa mňa, schúlená do klbka, spí. Viackrát som sa jej snažila o všetkom porozprávať, prečo ku nám chodia cudzí ľudia, prečo mi chodíme k nim...ale nemyslím, že rozumie. Je rada, že sme ju vzali so sebou na výlet autom....že dostala extra pohladkanie,pomojkanie. Ťažké je to... Lovím v sebe celé dni, čo sme s hľadaním nového domova pre Holly začali a neviem v sebe nájsť pokoj a uzmierenie, že jej hádam aj bude lepšie v rodine, kde sa jej budú venovať.Ale kde vziať záruku, že sa jej ozaj budú venovať? Na základe tých pár návštev a úsmevov vo dverách? Prosím, prosím, nech pri mne stoja všetci tí hore, čo milujú zvieratká, aby som urobila správne rozhodnutie.

Toto všetko spôsobilo, že posledné dni akosi nie som schopná tvoriť a ani venovať sa zákazníkom, netuším, čo im napísať..... Prepáčte mi. Asi som viac citlivá , než si vôbec pripúšťam. Len som kreslila....aha...tieto dievčence...

 

...

ku ktorým mô syn Jorik nalepil bublinky a boom, vznikol medzi nimi tento krátky rozhovor...

 

 

Nakreslila som ešte jednu slečnu a až si zadovážim čisté zápisníky, tieto kresbičky im prišijem na obal.

 

Pred pár dňami som dokončila aj svoje ďalšie handrové bábiky, ale v náhlení sa za niečím originálnym, obávam sa, že strácam "čosi" a teraz to v nich márne hľadám.

 

 

 

Estella to čosi má a nechce mi to prezradiť a hoci je o ňu záujem, váham, či si ju nenechám.

Stará látka ,z ktorej som doteraz šila telíčka, mi došla, no v sekáči som našla novú . Svetlejšiu. Neviem, ako sa z nej bude šiť...nechám sa prekvapiť a budem dúfať v šťastný koniec. Vlastne, úprimne dúfam, že všetok zmätok , ktorý teraz v sebe mám, o chvíľu vyprchá a všetko ale ozaj VŠETKO šťastne skončí. A kým sa tak stane, budem sa tešiť z darčeka, ktorý mi zo Slovenska dorazil až sem:

 

Ďakujem pani Villmuška tvorivá !

A budem sa inšpirovať knihami, ktoré mi prišli pod ruky a ktorým moje oči nevedia odolať...až som ich musela pofotiť a poslať ich aj vám....

 

 

 Prvá je o Strýkovej Alonzovej dlhej brade...jááj, tá zabijácka kombinácia tyrkysovej a červenej....najmä tá červená línia....juj, halabala si ide a ja sa jej neviem nabažiť!

 

 

A tá druhá o skvelej Beatrix a hoci už mám zopár kníh o nej, toto je klenot a doteraz neverím, že som mala toľko šťastia a našla som túto knihu za smiešnych 4,99libier ! Je plná fotografíí, obrázkov, kópií listov ,máp.... miš-maš album jej života. Vrelo odporúčam!!!

 

A to je všetko.

Odpuste mi prosím, že nie som aktívna v písaní odpovedí na vaše maily....ale to úprimne len preto, že tie odpovede nemám. Až ku mne prídu, napíšem. Občas som taká...labilná a z tej labilnosti sa s vami lúčim a labilne hlasno a tichúčko cinkám a vyzváňam ......

 

BIMbamCinkyCINK !